Úprimný a slobodný portrét mladej ženy dneška
Veronica Raimo svoj román nazvala Nič pravdivé, akoby nám chcela hneď na rovinu povedať, že všetko, čo napísala, je lož. Nevieme, do akej miery ide o autobiografiu a čo je naopak vyfabulované. Možno každá veta, ktorú položila na papier, opisuje realitu a naschvál podáva fakty prehnaným spôsobom, aby nás zmiatla. Vtipné udalosti komentuje s vážnosťou, ktorá paradoxne rozosmieva. V románe je možno pravdivé všetko a možno nie je pravda nič. „V rodine máme každý svoj spôsob, ako sabotovať pamäť vo svoj prospech. Vždy sme si prispôsobovali pravdu, akoby išlo o štylistické cvičenie, najúplnejšie vyjadrenie našej identity.“
Rodinu si nevyberáš
Hlavná hrdinka Veronica – alter ego autorky –, nazývaná aj Verika či Vero –, šťavnato rozpráva príbeh svojej rodiny, ale najmä svoj osobný príbeh. Nefňuká a nesťažuje sa na ťažké detstvo a útrapy, ktorými si musela prejsť, nechce, aby sme ju ľutovali. Je vtipná a nad vecou. No vnímaví čitatelia akiste pod pláštikom humoru nájdu aj druhú, podstatnejšiu vrstvu. Veronica Raimová zo seba možno potrebovala dostať určité veci a prostredníctvom svojej rozprávačky tak urobila veľmi sofistikovaným spôsobom. Vero hovorí o matkinej nepochopiteľnej potrebe neustále kontrolovať, kde a s kým sú jej deti (neskôr dospelí), o hygienou a stavbárskou mániou posadnutom cholerickom otcovi, ktorý dokázal maličký bytík prerobiť na päťizbový byt, aby sa v ňom jeho obyvatelia cítili ako v ponorke alebo v divadelných kulisách.
Vero sa pokúša vymaniť z klaustrofobickej rodiny. Ako tínedžerka niekoľkokrát uteká z domu, no matka je stopársky pes, vyňuchá ju všade. Aj neskôr v dospelosti. Niet takej skrýše, kde by sa pred ňou mohla skryť. Pre Vero boli vždy útechou knihy, a možno preto sa stáva spisovateľkou. Ani tu však nemôže vyniknúť a ukázať svoju jedinečnosť, pretože jej geniálny a matkou zbožňovaný brat sa tiež živí spisovateľským chlebíčkom. Vero sa nebojí hovoriť o žiadnej téme, či ide o sex, dospievanie, nevydarené vzťahy, emancipáciu, alebo myšlienky, ktoré si väčšina ľudí necháva pre seba. Niekoľkokrát opakuje, že je majsterkou v klamaní. „Pamäť je pre mňa ako hra s kockami, ktorú som hrala v detstve, ide len o to rozhodnúť sa, či je zbytočná, alebo zmanipulovaná.“
Zamýšľa sa nad pravdou a lžou, nad tým, ako čas ohýba ľudskú pamäť a ako ju cielene dokáže ohýbať človek sám. Uvažuje aj o tom, či pretrvávajúca neurčitosť, v ktorej žije, nesúvisí s jej charakteristickou črtou – nik ju nespoznáva, dokonca matka si ju mýli s inými ženami.
Hanba vo vedľajšej úlohe
Rozprávanie je vtipné, svieže, dej svižne odsýpa, autorka píše s nadhľadom a sebairóniou. Niekedy je ten smiech skôr cez slzy. Veď si predstavte, že by ste kvôli paranoidnému otcovi tri roky jedli iba konzervy vyrobené pred výbuchom v Černobyli alebo by vaša matka obvolávala všetkých vašich známych, len aby zistila, kde ste. Neustále. Naozaj neustále. Veronica Raimo napísala knihu, ktorá nám ukazuje, aké ťažké je vymaniť sa z rodinných pút, aké ťažké je nájsť si vlastnú cestu, ako veľmi sa na nás dokážu podpísať traumy z detstva a podmienky, v ktorých sme vyrastali. Nič pravdivé je okrem iného aj románom o hanbe. Autorka v úvode cituje Ursulu K. le Guinovú: „Nie pocit viny, nemám sa za čo cítiť previnilo, iba zahanbenie.“
Talianska spisovateľka, scenáristka a prekladateľka Veronica Raimo získala za svoj román Nič pravdivé v roku 2022 cenu Premio Strega Giovani. Zabodovala v Taliansku a predpokladám, že zaboduje aj u slovenského čitateľstva. Prijmite pozvanie do Ríma a vydajte sa s Verikou na jej cestu k sebe samej. Možno sa vám niektoré cestičky budú zdať povedomé.
Ivana Zacharová
Veronica Raimo: Nič pravdivé (prel. Ivana Dobrakovová, Inaque 2024)