Smrť Alexeja Navaľného podľa Michaila Šiškina
Navaľného jednoducho nemohli nezabiť. Diktatúra znamená, že ľud mlčí a teší sa pri každom slove vodcu. Režim sa cítil byť ohrozený človekom, ktorého sa snažil umlčať uväznením na viac ako 20 rokov. Pokúsili sa ho otráviť, ale nepodarilo sa im to. Tak to teraz dokončili.
Viacero médií, o. i. The Guardian, Svenska Dagbladet, Le Monde, El País, Aftenposten… uverejnilo text Michaila Šiškina o smrti Alexeja Navaľného a o režime Vladimira Putina. Vďaka tomu, že sme pred časom uverejnili rozhovor s Michailom Šiškinom, autorom knihy Moje Rusko. Vojna či ier?, sprostredkovala nám Lucia Lackovičová tento zásadný text priamo od autora.
Podľa oficiálnej správy Alexej Navaľnyj „zomrel“. Rozdiel medzi „zomrel“ a „zabitý“ je veľký ako jedna celá krajina.
Moja krajina, Rusko, už neexistuje. Rusko, ktoré takto ničí svojich najlepších synov, nemôže byť krajinou ľudí. V krajine ľudí nie je miesto pre takýto zločinecký režim. Tento štát, ktorý sám seba nazýva Ruská federácia a prináša smrť a zlo celému svetu a jeho obyvateľstvu, by jednoducho nemal existovať.
Navaľného jednoducho nemohli nezabiť. Diktatúra znamená, že ľud mlčí a teší sa pri každom slove vodcu. Režim sa cítil byť ohrozený človekom, ktorého sa snažil umlčať uväznením na viac ako 20 rokov. Pokúsili sa ho otráviť, ale nepodarilo sa im to. Tak to teraz dokončili.
V Rusku oficiálne nejestvuje má trest smrti. Avšak existuje, tuhľa, a toto je len začiatok. Tejto zločineckej vláde je jedno, koho zabije – Ukrajincov, mládež zmobilizovanú na „masové útoky“, politických väzňov. „Červené koleso“, o ktorom písal Solženicyn, sa rozbehlo.
V tejto situácii, po dvoch rokoch krviprelievania na Ukrajine a po úplnom zničení opozície v Rusku, si ťažko čo i len predstaviť, že by sa pred pár rokmi Navaľnyj mohol zúčastniť prezidentskej volebnej kampane a vystupovať na predvolebných zhromaždeniach po celej krajine.
Akým by mohol byť prezidentom? Neviem. Mohol byť vynikajúcim, ale mohlo to byť aj fiasko. Bol len jeden spôsob, ako to otestovať: slobodné voľby, v ktorých by vyhral. Ale slobodné voľby si vyžadujú slobodných občanov. Demokracia sa začína u človeka, ktorý sa cíti byť občanom. Demokracia sa začína ľudskou dôstojnosťou. A koľko ľudskej dôstojnosti v sebe cíti väčšina ruského obyvateľstva?
Nikdy nezabudnem, ako na predvolebnom mítingu v ktoromsi ruskom provinčnom meste za Navaľným po jeho prejavu niekto prišiel a povedal: „Alexej, páči sa mi, čo hovoríš a ako to robíš, mám ťa rád. Ale keď sa stanete prezidentom, budem vás voliť
Všetci sa čudovali, prečo sa Navaľnyj vrátil do Ruska, keď dobre vedel, že ho tam uväznia. Povedal, že to vie, lebo to vedel. Bol však bojovník. Vedel, že musí prejsť celú cestu až do konca. Ale on sa nechcel obetovať pre obetovanie, nechcel sa dať zabiť, chcel vyhrať. Veril, že zvíťazí, a týmto presvedčením nakazil všetkých – nielen blízkych, ale aj mnohých ďalších.
V Rusku tí, ktorí zvrhli režim, boli vždy najprv jeho väzňami. Tak to bolo v revolúcii v roku 1917 a tak to bolo aj na konci sovietskej moci. Sovietsky režim, ktorý sa zdal byť nezničiteľným, rozvrátili knihy Solženicyna, bývalého väzňa. Skúsenosti z väzenia sú pre ruského politika vždy výhodou: tí, čo boli vo väzení, majú bližšie k domácej mase voličov, ktorej celý život je presiaknutý „väzenskou kultúrou“.
Navaľného politické úvahy sa ukázali ako nesprávne. Jeho obeť neurobila dojem na väčšinu Rusov, ktorí zostali verní Putinovi a robili to, čo režim požadoval. Som si istý, že by bol pre krajinu dobrým prezidentom, ale kde je také Rusko, v ktorom by mohol byť prezidentom? V súčasnosti také Rusko neexistuje.
Alexej Navaľnyj v skutočnoysti nepoznal krajinu, ktorej zasvätil svoj život. Politikom sa stal po rozpade ZSSR, v tom krátkom historickom období, keď do Ruska prišla sloboda, začal sa verejný a politický život, vznikli strany a slobodná tlač. Pre neho to bola jeho krajina, krajina, kde bolo všetko možné. Navaľnyj bol jeho typ západného politika: niekto, kto vie, že musíte bojovať o hlasy, že musíte byť verejne známou osobou a otvoreným človekom, že ste zodpovedný za svoje slová.
Ruská politika však takto nefunguje. V Rusku nemusíte bojovať o moc vo voľbách, pretože sú aj tak zmanipulované; za mocou musíte ísť tam, kde je tá moc skutočná. Už dávno bol presne sformulovaný bonmot, že politický boj v Rusku je bitkou buldogov pod kobercom. Navaľnyj nemohol a nechcel byť jedným z týchto buldogov. Veril, že obyvatelia Ruska ho budú nasledovať. To bolo veľmi naivné.
Aktívny, slobodný politický život, do ktorého sa Alexej v 90. rokoch vrhol, bol len drobnou vlnkou na hladine ruského oceána. Alebo obrovského ruského bahna – podľa toho, ktorá metafora sa vám páči viac.
Posudzoval ľudí podľa seba, vychádzal z toho, že ak sú pre neho tými najdôležitejšími hodnotami v živote práva jednotlivca, jeho sloboda a jeho dôstojnosť, tak sú to najdôležitejšie aj pre ostatných. Veril, že dokáže ľudí presvedčiť, inšpirovať a viesť za sebou. A skutočne ho nasledovali tisíce, desaťtisíce predovšetkým mladých ľudí. Krajina sa však vydala opačným smerom.
Túžbou Putinovho režimu je obroda ZSSR. Krajine vládnu tí, ktorí si vybudovali kariéru a život v sovietskej KGB. Ich sen – znovuzrodenie krajiny ich mladosti – sa realizuje priamo pred našimi očami. V tejto krajine občania poslušne kladú hlavy na klát a vzdychajú: Cár vie lepšie, prečo. V tejto krajine nie je miesto pre Navaľného ani pre mladých ľudí, ktorí chcú svoj život budovať nie v gulagu, ale na slobode.
Keby bol Alexej vedel, čo sa stane po jeho zatknutí, keby bol vedel, že opozícia úplne prehrá, že režim začne opovrhnutiahodnú vojnu proti Ukrajine a väčšina obyvateľstva bude túto ohavnosť podporovať, odvážil by sa urobiť tento krok znova? Vrátil by sa do Ruska, aby išiel do väzenia a nechal sa zabiť? Neviem. Ale mám podozrenie, že áno, bol by to urobil. Pretože vždy boli, sú a budú ľudia, ktorí idú za cieľom, ktorý je pre nich dôležitejší ako ich vlastný život.
Alexej Navaľnyj nám všetkým pomohol. Všetkým nám dal nádej svojou existenciou, ochotou nevzdávať sa a vytrvať až do konca. Teraz sme jeho nádejou.
Michail Šiškin, 17. februára 2024