Pohromy život ochromia, ale nezastavia
Až sa usadí prach z požiarov, zemetrasení, výbuchov a iných katastrof, prichádza čas dôstojne sa postarať o obete, aj o tých, ktorí prežili. Rozprávanie britskej expertky dokumentuje jedinečnosť príslušníkov ľudského rodu, pretože aj v krízach sú schopní solidarity a nádeje.
Expertka na pohromy
Lucy Easthope je profesionálka na pohromy. Niet jej čo závidieť. Keď iní tragicky končia svoje životy, ona práve začína. Najčastejšie v sutinách pátra po zvyškoch ľudských tiel aj osobných predmetoch obetí. Následne sa snaží zistiť ich identitu, aby príbuzní nestáli pri rakvách s pozostatkami cudzích.
Inak vyzerajú obete leteckého nešťastia, povodní, teroristického útoku alebo požiaru v obytnom dome. Pri zisťovaní ich totožnosti je dôležitý každý detail a aj ten najmenší kúsok tela si zaslúži úctivé zaobchádzanie. A papierik z peňaženky s milým odkazom môže pre partnera zostať pre zvyšok života najvzácnejšou vecou…
Tieto príbehy sú smutné a kruté. Vďaka prívetivosti však vzbudzujú predovšetkým obdiv voči autorke aj vyššiu mieru empatie voči všetkým, ktorí sa v záchranárskych zložkách denne stretávajú s ľudským nešťastím, a vedia ho zmierniť svojím prístupom.
Lucy Easthope patrí medzi popredné autority v oblasti obnovy po katastrofách. Okrem aktívnej práce v teréne poskytuje poradenstvo a na objednávku vlád, armád alebo cirkví chystá manuály pre krízové situácie rôzneho druhu.
Nevenuje sa iba mŕtvym telám. Sústreďuje sa na obnovu života po katastrofe vo všetkých rovinách. „Pamätníky nestačia. Najlepší spôsob, ako si uctiť tých, ktorí už s nami nie sú, je žiť za nich.“
Pozostalí sa musia citovo zotaviť. Potrebujú emocionálnu podporu a dôležitou pomocou sa môže pre nich stať funkčná komunita priateľov či susedov. Je veľkým umením komunikovať s pozostalými úctivo a citlivo, v prípade nutnosti však aj rozhodne a prakticky. „Tí z nás, ktorí pracujeme s katastrofami, nikdy neprestaneme jedným okom sledovať hviezdy, aby sme videli, čo pre nás chystajú. Alebo aby sme našli spôsoby, ako pomáhať iným nanovo vybudovať svoj život, keď pohromy odznejú.“
Život treba naozaj žiť
Autorka nenapísala vedecké základy katastrofológie, ale osobnú výpoveď. Píše o manželovi, ktorý sa po dlhých rokoch prípravy stal pilotom. Dostal sa do osobných zdravotných nešťastí práve vtedy, keď sa jeho manželka ponáhľala na miesto katastrof s desiatkami či stovkami mŕtvych.
V závere sa Easthopová dostáva až ku covidovej pandémii, ktorá v roku 2020 ochromila celý svet. Keď sama prekonala covid a kompetentných začala presviedčať o tom, že situácia je vážna, jej manžel prišiel vinou vzácnej choroby o sluch a možnosť pilotovať lietadlo.
Lucy Easthope je sympatická tým, ako volá po otvorenosti v debatách aktérov veľkej či komunálnej politiky. Snažia sa pripraviť na budúce tragédie. Najhoršie je však topiť sa v ničnehovoriacich frázach a prestať si rozumieť pre umelý jazyk krízových plánov. Iným nešťastím je uprednostniť politické záujmy (v snahe zostať pred verejnosťou pekným) pred reálnou pomocou. „Katastrofy nás, celé naše spoločenstvá aj našich lídrov, dokážu úplne obnažiť.“
Reakcie na nešťastia si vyžadujú tímovú spoluprácu, profesionalitu a pružnosť. Stále však zostávajú „slepé miesta“, ktoré záchranárske tímy nevidia. Lucy Easthope ich chce odkrývať, a tak sa jej misia stáva výnimočne dôležitou.
Smrť – náhla, krutá a masová – je tu prítomná takmer v každom riadku. Nakoniec však ide predovšetkým o výzvu k naplnenému životu. „Život treba naozaj žiť, akoby bol vzácny, časovo obmedzený a veľmi, veľmi krehký.”
Ľubomír Jaško
Lucy Easthope: Až sa usadí prach (prel. Silvia Macalová, NPress 2023)