Románové príbehy si nevymýšľame, ale lovíme ich v živote. Jozef Heriban patrí medzi tých spisovateľov, ktorí rozprávajú znepokojujúce príbehy o tom, že niekedy je aj tá nádej falošnica. Prosto keď to už vyzerá s ľuďmi dobre, keď ten oheň na parkete blčí a vesmírne sily tancujú v rytme tanga, odrazu hudba skončí a vy sa musíte z tanca, nádeje a radosti vrátiť na zem. A na Slovensko.
„Libertango“ je skladba argentínskeho skladateľa a bandoneónistu Astora Piazzollu. Tento názov je kombináciou slov „libertad“ (sloboda) a „tango“, čo je štýl hudby a tanca pôvodom z Argentíny. Môžeme chápať názov vášho románu, že je to tanec slobody v tak trochu čudnej tanečnej sále, v garáži?
Hľadal som názov, ktorý by bol originálny, netradičný a zároveň by spájal niekoľko rozprávačských línií príbehu. Nebolo to jednoduché. Mesiace som skúšal varianty. Radil som sa s Vandou, Tami, editorkou Zuzanou Šeršeňovou, priateľmi. Nakoniec vyhralo Garážové Libertango. Hlavnou témou mojej prózy je putovanie, nomádstvo. Celý život hľadáme zasľúbenú zem. Priestor, v ktorom by sme sa cítili bezpečne, v ktorom by sme mohli vychovávať svoje deti a deti ich detí. Hľadáme ľudské šťastie, porozumenie, lásku a, samozrejme, aj slobodu, ktorú spomínate vo svojej otázke. Preto je v názve knihy kultové tango vynikajúceho argentínskeho skladateľa Astora Piazzollu.
Veľká časť príbehu sa odohráva v garáži Michala Kahna, v dome pri Železnej studničke. Opísal som detailne našu ulicu, na ktorej žijem už takmer tridsať rokov. Stromy za železničnou traťou, letiace sťahovavé vtáky, prechádzajúce nákladné vlaky, nočné zvuky, úzke záhrady s drevenými besiedkami. Opísal som pocity, ktoré mám, keď idem takmer každý deň hore do kopcov na bicykli. Okolo ôsmeho mlyna, okolo jazierok, okolo starého nefunkčného kúpaliska, rozrytých lúk diviakmi. Snažil som sa zachytiť krásu Železnej studničky, jej mimoriadnu energiu, ryšavú hebkosť vlniacej sa trávy
Román vnímam ako premýšľanie o tých najzákladnejších otázkach – odkiaľ sme prišli a kto sme. Aby sme zistili, že keď zo seba zvlečieme naše nánosy predsudkov, sme všetci… nie migranti, prišelci, ale pútnici. Hľadajúci, spoznávajúci, objavujúci a prinášajúci. Hudbu a tanec do Argentíny rovnako ako Afganistan do slovenského sveta.
Okrem iných charakteristík sme aj národ migrantov. Veľmi dobre vieme, čo je to odchádzať z krajiny, kde sme sa narodili. Ktorú máme radi, ale v ktorej nedokážeme žiť. Dôvody sú veľakrát ekonomické, ale aj iné. Asi každá rodina na Slovensku má túto skúsenosť. Ľudia odchádzali pred prvou svetovou vojnou, po roku 1918, po roku 1948, keď sa k moci dostali komunisti a začali terorizovať obyvateľov našej krajiny. A potom, samozrejme, po roku 1968 státisíce našich blízkych utiekli do cudziny. Do Ameriky. Do Argentíny. Do Austrálie. Do púšte. Do pralesov. Do uhoľných baní. Veľa ľudí odišlo, keď sa k moci dostal Vladimír Mečiar, a veľa mladých, vzdelaných ľudí odchádza aj teraz.
Aj moja rodina má takúto skúsenosť. Môj starý otec takmer celý svoj život prežil v Amerike. Aj tam zomrel. Môj otec sa narodil v Chicagu. Žil tam do svojich troch rokov a potom sa s mamou presťahoval na Slovensko. Veľa členov mojej rodiny stále žije v Amerike. Ale emigrácia nie je nejaká naša slovenská špecialita. Aj iné národy sa musia vyrovnávať s podobnou realitou. Dej románu sa odohráva v roku 2015 v Bratislave a vo Viedni, keď sa na železničných staniciach objavili státisíce migrantov smerujúcich do Európy. Po tom, ako Rusko zaútočilo na Ukrajinu, táto téma je možno ešte aktuálnejšia. Naozaj sme veční pútnici, ktorí v piesočnej búrke hľadajú bezpečné útočisko.
Nevykresľujete našu krajinku ako práve priateľskú k tým, čo prichádzajú. Dokonca – sme tragickí a násilní – nebudem prezrádzať podrobnosti, ale skôr aby sme sa hanbili, než boli hrdí za náš postoj k inému. Pociťujete to napätie, nenávisť ako ohrozujúce? Z čoho pochádza?
Je to paradox. Slováci majú v génoch krv Čechov, Nemcov, Maďarov, Poliakov, Židov, Rusínov, Turkov, Tatárov, Chorvátov, Srbov a určite aj Škandinávcov… Sme národ žijúci v strede Európy, kadiaľ viedli obchodné cesty a prechádzali cudzie vojská. Kto z nás je čistý Slovák a čistá Slovenka? Ako som spomínal, sme národ migrantov. Aj my sme sem niekedy dávno prišli. Ale keď sme sa tu už usadili, máme problém prijať niekoho zvonka. Sme nedôverčiví a podozrievaví. Keď o tom uvažujem, tak vlastne máme najmä strach. Bojíme sa. Máme predsudky, pretože tých „nových“ nepoznáme. Náš názor je najdôležitejší a nemenný.
Sme typický dolinný národ. Niekedy celý svoj život nevystrčíme nos z tej našej doliny. Motáme sa stále dokola vo svojom bezpečnom životnom stereotype. Nemusíme sa prispôsobovať. Nemusíme akceptovať iný názor. Menšinu. Tvrdohlavo opakujeme: „Cudzie nechceme, svoje si nedáme!“ Čo je to za veta?! Kto nás chce okradnúť?! Chýba nám dotyk s horizontom mora, púšte alebo pusty. Zdá sa mi, že národy, ktoré žijú na brehu mora alebo poznajú nekonečnosť púšte, sú tolerantnejšie a veľkorysejšie.
Romány sú zrkadlom, v ktorom vidíme do duše našej spoločnosti. Starnúci bývalý učiteľ sa premieňa na niekoho, kto objaví svet, jeho nečakaný prerod je silný pozitívny motív. Veríte teda tomu, že nádej stále je? Že tá latentná nenávisť môže vymiznúť?
Rodina hlavného hrdinu Michala Kahna tiež prišla niekedy dávno na Slovensko. On sám nepozná presne svoju identitu. Možno je Nemec, možno Žid. Dokonca sa možno nevolá Michal Kahn, ale Michal Khan. Je možné, že nejaká teta na matrike v minulosti prehodila písmenko a zmenila meno jeho rodiny. To sa stáva. Potom by mohol byť dokonca aj Iránec alebo Afganec. Na začiatku románu je vlastne skrytý rasista, aj keď proti tomu bojuje. Je inteligentný, ale nevie si pomôcť…
Aby som sa vrátil k otázke. Som presvedčený, že tá nedôvera k migrantom sa môže v budúcnosti oslabiť. Sme mladý národ, aj keď na tomto území žijeme už od 5. storočia. Nemôžeme sa porovnávať s národmi, ktoré majú za sebou niekoľkostáročnú bohatú históriu. Nemali by sme byť takí netrpezliví. Všetko potrebuje svoj čas. Krok za krokom sa posúvame dopredu. Po milimetroch, ale posúvame. Možno sa to niekomu zdá pomalé, ale rýchlejšie to asi nejde. Slovensko sa po revolúcii zmenilo na nepoznanie. Bratislava, Košice, Banská Bystrica, Prešov, Trnava, Nitra, Trenčín, Žilina a ďalšie sú krásne európske mestá. V našej krajine žije veľa mimoriadne šikovných, talentovaných a inteligentných ľudí. Cudzinci, ktorí sú na Slovensku, to vidia a veľmi intenzívne o tom hovoria. Ja som optimista. Stále sa učíme. Nové generácie už začínajú rozmýšľať inak. Nemusíme byť na seba takí super kritickí a donekonečna sa sebabičovať…
Samozrejme, dôležitým momentom celej knihy je tango. Čím vás argentínske tango oslovilo? Prečo ste sa rozhodli preniesť pohyb, pocit, hudbu na papier?
Argentínske tango je druhá línia príbehu. Vzniklo v Argentíne na konci 19. storočia, keď do krajiny prišlo z celého sveta až šesť miliónov migrantov. Najmä Španieli, Taliani, Nemci, Íri, Poliaci, Maďari, Rusi, Slováci, ale aj ďalší. Všetky tie cudzie vplyvy, cudzie piesne, cudzie tance sa zmiešali s argentínskymi ľudovými tancami, s kubánskou habanerou, flamencovými gitarami, nemeckými bandoneónmi, s africkými rytmami pouličných osláv oslobodených otrokov. Román o tangu som chcel napísať dávno predtým, ako som si začal robiť pred desiatimi rokmi prvé poznámky v Buenos Aires, kde som bol na medzinárodnom tanečnom workshope profesora Rodolfa Dinzela.
Zaujímali ma tanečníci argentínskeho tanga, ich životný štýl. Lebo tancovať tango je aj životný štýl. Tanečníci vytvárajú na celom svete veľkú internacionálnu komunitu. S tým som sa nestretol v žiadnej inej záujmovej skupine. Pomáhajú si. Starajú sa jeden o druhého. Cestujú po celom svete na milongy a hľadajú blízkeho človeka. Je to vlastne jedna veľká patchworková rodina. Rozmýšľal som, čím sú iní ako ostatní, po čom túžia, prečo vlastne tancujú tango. Pokúšam sa na to v Garážovom Libertangu odpovedať. Pokúšam sa pomenovať základnú filozofiu tohto výnimočného tanca.
Možno najlepšie vyjadrím svoj vzťah k argentínskemu tancu citátom zo začiatku prózy: „Argentínske tango je stav duše. Šťastie. Nirvána. Zmiznú všetky naše trápenia. Všetky naše neúspechy a prehry. Nedostatky. Ponižovania aj krivdy. Naša duša sa spojí s vesmírom. Nikdy nevieme, kedy sa to stane. Nikdy nevieme, s ktorou tanečnicou, s ktorým tanečníkom ten stav zažijeme. Dokonalý súzvuk. Dokonalé spojenie. Bezpodmienečná láska…“
Text románu pôsobí veľmi autenticky, prepája vaše skutočné zážitky s fikciou. Miestami román pôsobí ako reportáž z udalostí. Do akej miery má byť autor autentický, realistický? A kde je právo na fikciu?
Tento typ literatúry, ktorú píšem, máva autobiografický charakter. Niekedy viac a niekedy menej. Len ja viem, a moji najbližší, čo vychádza z reality a čo je fikcia. Hrám sa. Kamuflujem. Veľa mojich románov píšem v prvej osobe, aby rozprávanie bolo čo najsugestívnejšie. Hlavný hrdina má dve dcéry, je rozvedený, pracoval v súkromnej televízii alebo sa venuje literatúre. Má rád hudbu a študoval na konzervatóriu. Ale v podstate si veľa vecí vymýšľam ako všetci ostatní spisovatelia. Osobne mám rád romány alebo poviedky, ktoré sú nejakým spôsobom autobiografické. Spisovateľ by sa nemal báť odhaliť svoje vnútro. Ak sa hanbí odhaliť svoje najvnútornejšie pocity, asi by mal radšej písať detektívky, kriminálky alebo horory.
Postavenie literáta a umelca na Slovensku nie je práve spánkom na posteli ustlanej na ružiach. Ako vnímate našu náchylnosť nebyť kultúrnym národom?
Nebolo to vždy tak. Spisovatelia mali v spoločnosti veľmi významné postavenie. A nielen oni, aj ostatní umelci. Výrazne ovplyvňovali veci verejné. Boli mienkotvorní. Uznávaní. Je veľká chyba, že politici po roku 1989 zásadne podcenili kultúru a školstvo. Dostatočne ich nepodporovali a z kultúry a zo školstva odišlo množstvo mimoriadne schopných ľudí. A teraz sa čudujeme, prečo sa naša spoločnosť potáca na konci peletónu európskych krajín.
Kultúra výrazne ovplyvňuje aj ekonomiku krajiny, určite aj morálku obyvateľov. Teda aj ich správanie vo voľbách. V parlamentoch vyspelých západných krajín sedia kompetentní a vzdelaní poslanci. Národom, ktoré sú kultúrne, sa darí oveľa lepšie. Majú výkonnú ekonomiku, sú tolerantné k menšinám, dobre sa tam žije a naši mladí, inteligentní ľudia tam odchádzajú.
Kultúra národa totiž spevňuje morálku spoločnosti, tak ako stromy, kríky a korene tráv spevňujú brehy riek. Keď potom príde povodeň a voda zaplaví krajinu, po čase sa má kam vrátiť…
Jozef Heriban (1953)
je spisovateľom a scenáristom. Jeho pracovná kariéra sa začala v hudobnej časti súboru Lúčnica, neskôr pracoval vo filmových ateliéroch na Kolibe či v TV Markíza. Je spoluautorom filmov Utekajme, už ide!, Južná pošta, Dávajte si pozor! a seriálu grotesiek Bud Bindi. Knižne debutoval prózou Niekto na mňa stále píska, pokračoval úspešnými románmi Intimita vlkov, Posadnutosť, Ružový trojuholník, Schovaný, neschovaný, idem, Prelet sťahovavých vtákov či Fagotista, ktorého nemiloval Boh. Jeho najnovší román Garážové Libertango (Slovart 2023) je rozprávaním o stretnutí slovenského učiteľa na dôchodku s realitou migrujúceho sveta v roku 2015