75. Medzinárodný filmový festival v Berlíne

Film a literatúra nad Sprévou

V porovnaní s lanskými Benátkami dominovali Berlínu ženské témy, autorské diela, kde si často režisér sám napísal aj scenár. Čistokrvných adaptácií literárnych predlôh bolo minimum. Medzi devätnástimi titulmi hlavnej festivalovej súťaže také boli vlastne len tri, no ani väčšina ostatných nezastierala inšpiráciu literatúrou.

 Berlínsky filmový festival na svoje 75. jubileum opäť zmenil vedenie. Po dvojici experimentátorov Mariëtte Rissenbeek s Carlom Chatrianom sa vedenia ujala Tricia Tuttle. Američanka, ktorá viedla London Lesbian and Gay Film Festival, pôsobila v Britskej filmovej a televíznej akadémii BAFTA a od roku 2018 do roku 2022 bola riaditeľkou BFI London Film Festival.

Prvé Berlinale pod jej vedením zdôraznilo trend z posledných rokov a ešte výraznejšie sa priklonilo k odvážnym artovým dielam, experimentom, malým nezávislým produkciám a intímnym psychologickým témam. A to až tak, že mnohí distributéri, ktorí do Berlína prišli nakupovať, si ťažkali, že v oficiálnom programe niet blockbusterov, len snímky pre klubové kiná. Súčasťou festivalu je však tradične i mohutný filmový trh, ktorý sa počtom ponúkaných diel vyrovná oficiálnemu programu. Napokon, po rokoch, keď festival prinášal divákom viac než štyri stovky titulov, sa tento rok program ustálil na 243 filmoch zo 67 krajín.

Rozprávky a sociálne siete

 Jediná z adaptácií, ktorá sa dostala aj na stupne víťazov, bola spracovaním Andersenovej Snehovej kráľovnej. Drámu La Tour de Glace (Ľadová veža) ocenila medzinárodná porota vedená americkým režisérom Toddom Haynesom Strieborným medveďom za mimoriadny umelecký prínos. No hoci predstaviteľka kráľovnej Marion Cotillard rozprávala o adaptácii, autorka francúzsko-nemecko-talianskej drámy so surrealistickými prvkami Lucille Hadžihalilović vytvorila mnohovrstevné symbolické dielo o hľadaní samého seba a zvíchrených emóciách dospievajúceho dievčaťa. Bol to jeden z častých motívov tohtoročného Berlinale a len v súťaži sme videli tri ďalšie jeho varianty.

 Rumun Radu Jude získal v roku 2015 Strieborného medveďa za historickú drámu Aferim a v covidovom roku 2021 zvíťazil s drámou Smolný pich alebo Sprosté porno. Teraz si z Berlína odniesol striebro za scenár snímky Kontinental ’25. Podobne ako v Sprostom porne sa inšpiroval článkami z rumunskej tlače. No kým v Porne šlo o učiteľku, ktorej intímne videá unikli na internet, teraz je ústrednou postavou mestská úradníčka v transylvánskej  Cluji. Sledujeme, ako sa vyrovnáva so skutočnosťou, že jej rozhodnutie o deložovaní bezdomovca z pivnice viedlo k jeho samovražde.

Na uvoľnenie priestorov tlačia developeri, ktorí uprostred mesta plánujú megalomanský projekt Kontinental. Vzápätí vysvitne, že kedysi, pred osudnou nehodou, ktorá mu zničila kariéru, bol samovrah populárnym športovcom. Navyše Orsolya sa hlási k maďarskej národnosti. A je bývalá učiteľka. To všetko zneužívajú sociálne siete so svojimi nenávistnými algoritmami, keď trhajú Orsolynu povesť na franforce. Radu Jude aj tentoraz z lakonických novinových správ vytvoril surový, mrazivý, neúprosný obraz absurdnej postkomunistickej reality, dostatočne univerzálny na to, aby sa mohol odohrávať hoci aj na Slovensku.

Sfilmované listy

 Iný druh literárnej inšpirácie využíva životopisná dráma režiséra Richarda Linklatera Blue Moon, ocenená Strieborným medveďom za herecký výkon Andrewa Scotta vo vedľajšej úlohe. Ethan Hawke bol nominovaný na Oscara za predchádzajúce Linklaterove filmy Pred súmrakom, Pred polnocou a Chlapčenstvo. Aj tentoraz ide o konverzačnú drámu s nekonečnými monológmi a dialógmi. Je 31. marca 1943 a na Broadwayi má premiéru muzikál Oklahoma! Skladateľ Richard Rogers (Andrew Scott) prvý raz pracoval s textárom Oscarom Hammersteinom II. (Simon Delaney) – a bol to triumf.

S predchádzajúcim dlhoročným spoluautorom textov Lorenzom „Larrym“ Hartom (Ethan Hawke) vytvoril hity ako My funny Valentine, The lady is a tramp a najmä nesmrteľný Blue Moon. Skončil s ním však pre alkoholizmus a psychické problémy vedúce k nespoľahlivosti a umeleckej impotencii. Hart posedáva v bare podniku, kde sa koná oslava po premiére. Presviedča barmana, aby mu napriek zákazu nalieval, rozpráva sa s personálom, mladým barovým klaviristom Mortym, s Hammersteinom, Rogersom, ale najmä krásnou mladučkou Elizabeth Weilandovou (Margaret Qualley), do ktorej je bláznivo no beznádejne zaľúbený.

Scenárista Robert Kaplow pracoval s Hartovou korešpondenciou, takže počujeme jeho autentické myšlienky. Vďaka filmárskemu majstrovstvu a čaru kinematografie sa stávame svedkami rozpadu osobnosti citlivého umelca, ktorý sa nedočkal pomoci, keď ju potreboval, a v novembri roku 1943 zomrel vo veku 48 rokov. Film, zachovávajúci jednotu miesta a času, je v podstate záplavou viet, banálnych, vtipných, vážnych, dôležitých. Linklater so svojím štábom robí príval slov pútavým, fascinujúcim, čarovným, dojímavým. Litery listov prečaroval na krásu.

Juhoamerická mágia

 Vplyv literatúry netají ani Iván Fund, autor snímky El mensaje (Správa), ocenenej Strieborným medveďom – cenou poroty. Čiernobiely film sleduje putovanie nesúrodej trojice argentínskym vidiekom. Osemročná Anika (hrá ju Anika Bootz) údajne rozumie reči zvierat. So štyridsiatničkou Myriam (Mara Bestelli) a rovnako starým Rogerom (Marcelo Subiotto) kočuje v obstarožnom karavane krajinou a za poplatok prezrádza záujemcom, čo trápi ich domácich miláčikov. Napriek očividnej inšpirácii Felliniho La Stradou sú tragické tóny utlmené. Nesúrodá trojica tvorí funkčnú náhradnú rodinu (Anikina matka, tiež vraj obdarená chápaním zvieracej reči, je v psychiatrickej liečebni). Či je zázračné nadanie skutočné, alebo vymyslené, nie je podstatné.

 „Správa je realistickým zobrazením fantastického sveta,“ odvetil režisér na otázku o vplyve magického realizmu a pokračoval: „Ale možno je to naopak. Mám pocit, že argentínsku kinematografiu v posledných rokoch možno definovať spôsobom, ktorý sa nesnaží urobiť fikciu realistickou, ale skôr využíva bohatstvo a textúru reality ako nástroj poháňaný fikciou – na jednej strane na oslavu jemných zázrakov tohto sveta, na druhej strane na rozšírenie naratívu.“

 Zo susednej Brazílie sa medzi víťazov zaradil film O último azul (Modrá púť), držiteľ Grand Prix poroty. Scenárista a režisér Gabriel Mascaro si podľa vlastných slov uvedomil, že dystopické a fantastické žánre, príbehy o vzburách proti systému, v posledných rokoch skĺzli do kategórie zábavy pre mladých dospelých. Preto sa rozhodol nakrútiť zámerný protipól. Len zopár drobných náznakov dokazuje, že film sa odohráva v budúcnosti: „Na plátne nemusí byť lietajúce auto, aby bol zrejmý posun v priestore a čase. Kultúrne alebo behaviorálne zmeny môžu signalizovať dystópiu ešte radikálnejšie než technológia. Výzvou bolo vytvárať jedinečný a výnimočný hypotetický svet – ani minulosť, ani prítomnosť, ani budúcnosť.“

 Teresa (Denise Weinberg) pracuje na krokodílej farme. Je zdravá fyzicky i mentálne, no keď dovŕši 77, musí opustiť zamestnanie a hlásiť sa v „zariadení pre seniorov“. Odoberú jej občianske práva a pridelia plienkové nohavičky. Lenže Teresa chce žiť naplno, plniť si sny. Utečie z transportu a vydá sa na púť povodím veľrieky, aby si zachovala slobodu, integritu a dôstojnosť. Akcia sa spája so snovými obrazmi a predstavami, realita s absurditou (masovo navštevované súboje akváriových rybiek) do sugestívneho svedectva o slobode, ktorá je hodnotou najvyššou.

Zrodila sa spisovateľka

 A ako súvisí s literatúrou víťaz Berlinale, jeden z dvoch súťažných filmov nesúcich názov Snívanie? Zlatým medveďom ocenený nórsky Drømmer scenáristu a režiséra Daga Johana Haugeruda rozpráva o prvej láske stredoškoláčky Johanne (Ella Øverbye), ktorá sa zaľúbi do svojej učiteľky (Selome Emnetu). Vedie si denník, a keď sa vzplanutie skončí tak, ako sa skončiť musí, literárne činná babička (Anne Marit Jacobsen) vnučku presvedčí, aby text ponúkla vydavateľstvu. Úspešný debut sa síce nestane literárnou senzáciou, ale tápajúcej Johanne vyčistí a upevní vzťahy s rodinou, okolím i sebou samou. Snímka stavia na najlepších tradíciách škandinávskej charakterovej drobnokresby, no zároveň si láskyplne uťahuje z filmového manifestu Dogme 95. Je záverom trilógie Sex-Love-Dreams, ktorú Haugerud nakrútil vlani. Druhú časť Kjærlighet (Láska) uviedol lanský festival v Benátkach.

 Jubilejnému Berlinale nedominovali politické proklamácie, témy vojny ani boja za občianske slobody. Do centra pozornosti postavil obyčajných ľudí s problémami a starosťami, ktoré sú azda banálne, ale vlastné nám všetkým. Filmovým jazykom najvýstižnejšie charakterizujú stav sveta.

Miloš Sčepka