Práve redigujem článok Miloša Ščepku o románe 1984 od Georga Orwella a jeho filmových spracovaniach (uverejníme ho v augustovom Magazíne) a pri texte „Nebolo azda nenávidenejšej, zakazovanejšej a prenasledovanejšej knihy. Ešte v novembri 1985 československý štát odsúdil svojich občanov Milana Jamricha a Stanislava Filu za výrobu a distribúciu štyroch kópií samizdatového prekladu na šesť mesiacov väzenia. Rok predtým vyšlo v Sovietskom zväze ďalšie oficiálne legálne vydanie ruského prekladu, určeného už od roku 1959 vysokým funkcionárom komunistickej strany. Diktatúry Orwella navonok odsudzovali, zavrhovali a zakazovali, v skutočnosti ho však pozorne študovali a inšpirovali sa ním“ som sa presunul do augusta 1989.
Ako redaktor časopisu Dotyky som sa zúčastnil letnej školy angličtiny v Londýne (civilizačný šok z tohto pobytu som opísal v článku v januári 1990) a tak trochu pomimo som vyviedol dve veci. Prostredníctvom redaktorky z pražského Albatrosu, ktorá bola na tom istom pobyte (z Československa nás bolo päť) a odskočila si do Edinburghu za bývalým kolegom Janom Čulíkom, v tom čase emigrantom, som si od pána Čulíka vyžiadal štúdiu o československej literatúre vydávanej v zahraničí. Článok prišiel do redakcie niekedy na jeseň v obálke znova zalepenej – uverejnil ho Romboid v januári 1990, výrobné lehoty neumožňovali skoršíe vydanie a tak text, ktorý vyšiel aj vďaka odvahe Pavla Vilikovského a Mariána Kováčika, a ktorý by pred novembrom 1989 znamenal obrovský politický škandál, v januári 1990 už takmer nič neznamenal.
A prečo spomínam 1984? Spolu so Zvieracou farmou bol román 1984 (obe paperbackové vydania) dobre ukrytý vo vnútornom vrecku saka na dne kufra (hehe) a colníci na pražskom letisku boli už dosť ležérni.
O tri mesiace bolo všetko inak.
Aspoň tak sa to vtedy zdalo.