Dvaja šéfredaktori sa s prezidentkou Zuzanou Čaputovou rozlúčili spôsobom primeraným ich novinárskej profesii. Bardyho rozprávanie je viac dokumentom doby, v ktorej prezidentka vo funkcii pôsobila. Taberyho rozhovor je emocionálnejším príbehom jej duše a mysle.
Presvedčením proti hrubosti
Za jednou i druhou „rozlúčkovou” knihou je veľký kopec dlhodobej práce a načúvania. Nevznikli tak, že autori využili v jednej chvíli obchodnú príležitosť a rozhodli sa postaviť knižný pomník – sebe na slávu a fanúšikom odchádzajúcej prezidentky na útechu či dekoráciu domáceho politického oltárika.
Bárdy v úvode priznáva, že o Igorovi Matovičovi a Robertovi Ficovi sa mu písalo podstatne ťažšie. Komu sa chce vracať k príbehom neschopnosti (alebo schopnosti urobiť čokoľvek), arogancie a politického intrigánstva, ktoré unavilo všetkých okrem dotyčných?
Prezidentkin príbeh má vlastne až romantický charakter. Z občianskej aktivistky sa stala hlava štátu. Kandidátka z konca zoznamu sa vlastnou výrečnosťou a vecnosťou zmenila na favoritku volieb. A prichádzajúca zo sveta nezištnej angažovanosti sa musela presadiť v prevažne mužskom svete moci, podrazov a falošnosti.
Napriek všetkým možným (nielen vymysleným) výhradám Zuzana Čaputová v týchto skúškach obstála. Počet jej zlyhaní je pod hranicou priemeru. Vychádzali zo zlého odhadu, a nie zo zlomyseľnosti. Táto charakteristika ju výrazne odlišuje od veľkého množstva iných politických hráčov.
Rozprávanie šéfredaktora Aktualít je neoceniteľnou pomôckou pamäti. Nezaškodí si pripomenúť spoločnú fotku s Matovičovou vládou, keď všetci stáli s respirátormi a v rukaviciach. Ďalšie udalosti oscilovali medzi komédiou a katastrofou: korekcie pandemickej antistratégie, Matovičova demisia-nedemisia, reakcie na ruskú agresiu proti Ukrajine, Hegerova bezmocnosť či nutnosť vyrovnať sa s politickou krízou zostavením vlády odborníkov, ktorá jedných nadchla a ostatní ňou len pohŕdali.
Za tým všetkým počuť vulgárne pokriky a urážky z najvyšších politických poschodí. Je veľkou hanbou, že podnecovanie nenávisti proti prezidentke bolo pre Smer a im podobných jedinou dlhodobou politikou. Nie, neboli to výhrady, ale od prvého do posledného písmena klamstvá a fantazmagórie.
Bárdy dáva v knihe priestor spolupracovníkom prezidentky, iným politikom aj politickým glosátorom. Od éry prezidentky uplynuli ešte len dni a chýba nám primeraný odstup. V každom prípade je už teraz zrejmé, že jej prezidentovanie je pozoruhodným príbehom. Taký sa doteraz v slovenskej politike nevyskytol. Kto má problém s týmto základným hodnotením, ten je a bude už naveky obalený tukom nenávisti a odmietania.
Dialóg o nádeji a zázrakoch
Časozberný rozhovor šéfredaktora českého Respektu Erika Taberyho je žánrovo odlišnou knihou. Taberyho si prezidentka získala v roku 2020, keď pri rozhovore pre jeho domovský týždenník zistil, že sa nepustila hneď do naučených fráz. „A predovšetkým – mala čo povedať.“
Najsilnejšie rozprávanie Zuzany Čaputovej je hneď v úvode rozhovoru, pričom sa týka ešte obdobia tesne pred jej nástupom do prezidentského paláca. Ide o najvážnejšie a prekvapujúce odhalenie. Týždeň pred inauguráciou sa Čaputová dozvedela o mozgovom nádore diagnostikovanom mladšej dcére Eme. Bola pripravená nenastúpiť do úradu, aby mohla byť s dcérou. Výsledky vyšetrení boli nádejné, a tak sa inaugurácia uskutočnila.
Inou výnimočnou a emocionálne vypätou chvíľou bola rozlúčka prezidentky s pápežom Františkom. Kamery si rýchlo všimli jej slzy, tie súviseli s jej otcom. Vlastne ešte ani nevedela o jeho smrti, ale intenzívne pocítila, že otcov odchod je blízko.
Knižný rozhovor je predovšetkým obsiahlou úvahou o tom, ako sa nestratiť sama sebe. Príležitostí na také „stratenie“ bolo dosť. Stačilo rezignovať na pôvodné zámery, zmeniť vecný štýl na agresívny alebo sa spustiť s oponentmi a ísť s nimi do hlučného konfliktu. Dnes je presvedčená, že zostala verná svojej filozofii. „Máme byť zdržanliví a viac pozorovať, než posudzovať. Pokiaľ ide o skutky druhých, v tom sme úplní majstri, pričom vôbec netušíme, čo všetko predchádzalo tomu, kým človek dospel k rozhodnutiu alebo k nejakému záveru.“
Tabery sympaticky priznáva, že si vedome udržiava odstup od konkrétnych udalostí slovenskej politiky. Ak by sa zamotal do nášho vnútropolitického chaosu, nič by nezískal. Len by oživil averziu k mudrlantovi zvonka.
Témy, ktoré s prezidentkou vyberá a následne preberá, sú univerzálne. Platia všade bez ohľadu na politické garnitúry alebo vývoj jednej prebúdzajúcej sa krajiny z východného bloku. Na druhej strane ich spoločný dialóg o ženách v politike, zvládaní nenávisti či podobách spoločenskej atmosféry sa jasne odráža od konkrétnych udalostí.
Emocionalita bývalej prezidentky je jedinečná, na takú nie sme zvyknutí. Nepohŕda ňou, ale robí ju pôsobivejšou tým, že ju kombinuje s vecnou racionalitou. Súčasne ide o najúčinnejší prostriedok proti riziku akejkoľvek hystérie (lebo aj také sa môže u verejne činnej osoby vyskytovať).
Záver knižného rozhovoru s odchádzajúcou prezidentkou – o hľadaní nádeje a čakaní na zázrak – je dôležitý i príznačný. Spolu s prezidentkou mnohí ďalší tušia, že namiesto tichej radosti nám hrozí ustaranosť. Kto sa nepoddá, ten sa nakoniec radosti dočká.
Poniektorí prezidentku nenávideli. Iní ju ignorovali a dosť bolo aj „umiernených“, ktorí to s nenávisťou nepreháňali, len kde-tu utrúsili poznámku o prázdnej nádobe a falošnej žene. Hoci by sme po tomto rozhovore chodili s tou najväčšou lupou na svete, nič podobajúce sa prázdnote a falošnosti tam nemožno nájsť. To je jednoducho fakt.
Jedinou slabosťou týchto dvoch kníh je, že veční posmievači ich čítať nebudú.
Ľubomír Jaško
Peter Bárdy: Zuzana Čaputová. Odvaha k ľudskosti (Ringier Slovakia Media 2024)
Erik Tabery: Zuzana Čaputová. Nestratiť sa sama sebe (NPress 2024)