KNIHA MESIACA – Ian McEwan: Lekcie
Je to veľké románové ohliadnutie sa za kľúčovými historickými momentmi minulého a začiatku tohto storočia? Alebo je to príbeh vlastného života jedného obyčajného občana, ako sa mohol odohrať vo víre udalostí? Prehliadka anglických, európskych či až svetových dejín od spoločného vojenského víťazstva nad Hitlerom až po hanebný brexit a covidovú pandémiu? Alebo premýšľanie nad tým, že naše životy síce patria každému z nás, ale ani trocha netušíme, za čo všetko môžu dejinné náhody? A sme takí istí ľudia ako pred sedemdesiatimi – osemdesiatimi rokmi?
Päťstostranový román Iana McEwana Lekcie (prel. K. Jusková, Slovart 2024) môžeme vnímať ako rekapituláciu života jednej generácie. Generácie, ktorá prišla na svet v euforickom opare nádeje tesne po druhej svetovej vojne, zažila sexuálnu revolúciu i ekonomický vzostup, popový ošiaľ či kubánsku krízu šesťdesiatych rokov, prehrýzla sa krízami sedemdesiatych rokov, prežila Margaret Thatcherovú, vnímala železnú oponu aj pád Berlínskeho múru, ale aj pád dvojičiek, britskú stratu ideálov spoločného sveta počas brexitu i pandémiu. To všetko v príbehu jedného človeka, neuznaného umelca, nepodareného básnika, barového klaviristu a tenisového trénera, ktorý sa pretĺkal životom.
Fascinujúce čítanie plynie ako rieka (aj Dunaj a Československo sa v románe spomínajú), plné meandrov, mikropríbehov, samoty, drobného šťastia, frustrácií a odhodlania žiť napriek všetkému. Áno, Lekcie sú románom o škole života, v ktorej prosto pár lekcií dostane každý z nás. Niekde ich absolvujeme s jednotkami, inde nás zo skúšok vyrazia.
Autor a jeho život
Hlavný hrdina príbehu Roland Baines je rovnako starý ako McEwan, jeho otcom je vojenský veliteľ a do školy začína chodiť v Líbyi, aby ho rodičia „prevelili“ na internátnu školu do Británie. McEwan svojmu hrdinovi dopraje aj utajených súrodencov aj život s umelkyňou vrátane podivného rozchodu, čo sú tiež fakty z jeho vlastného života. Ale Lekcie nie sú autobiografiou, len sa prosto mnohé zo života autora zrkadlí v živote hlavného hrdinu.
Akurát, že Roland Baines je nie úspešný autor, ale pretĺka sa a živí rôznymi príležitostnými povolaniami. Historické udalosti, ktoré ovplyvňujú naše životy, sú však prosto faktmi. A majster McEwan ich nenásilne zakomponúva do života svojho (anti)hrdinu. A je jedno, či ide o katastrofy typu pádu dvojičiek, či Černobyľ, alebo odkazy na veci veselej pop-kultúry typu Beatles či Oasis, prosto vnímate život hlavného hrdinu v útržkoch plynutia času ako temer dokumentárne historické a autentické rozprávanie. Akoby sme si spomínali na vlastné životy, útržky pesničiek či historických udalostí, z ktorých nám utkveli v pamäti akési zdrapy.
A zároveň odhaľuje, ako veľmi sa súvislosti minulých životov prelínajú s tým naším dnešným skutočným. Spochybňovanie toho, či sa veci stali naozaj tak, ako si pamätáme, alebo nás prepadáva nostalgia, či obmedzuje naša zábudlivosť (a čo je vlastne oficiálna história a čo jej konštrukt), dokazuje aj príbeh Bainesovej matky, ktorá má niekoľko verzií príbehu o tom, ako a kedy sa zoznámili s Rolandovým otcom. Nuž, čo vlastne vieme o vlastnej minulosti? Aj to zisťuje hlavný hrdina (a cez neho autor), čo sme sa naučili z lekcií, ktoré nám dal život.
Bludisko vlastného ja
Celým románom sa však rozvíja aj jedna temná nitka. Nebol by to McEwan, keby nám do svojho mohutného rozprávania nezakomponoval aj nejakú desivú stranu bytia. Hlavný hrdina si vo svojom živote nesie traumu. Jeho učiteľka klavíra si z Rolanda urobí milenca. On má štrnásť rokov a ocitne sa v pozícii sexuálneho otroka. Alebo otroka svojich pudov a pubertálneho opojenia zo sexu s o desať rokov staršou učiteľkou.
Trauma? Nostalgia? Strach? V deň svojich šestnástych narodením od učiteľky (aj zo školy) utečie. Ale jeho sexualita, jeho spomienky, jeho osudové rozhodnutia majú do istej miery stále vzťah ku klavíru a k jeho učiteľke. Mal Freud pravdu, ak hovoril o sexualite ako dominantnej stránke (priznanej aj nepriznanej) nášho života? Aké lekcie dostal mladý Roland okrem tých biologických a klavírnych?
Keď sa pozeráme na ďalšie Rolandove vzťahy, prechádza životom hľadajúc uspokojenie, či skúša zabudnúť na frustráciu, ktorá ho večne niekam ženie. Akoby Roland hľadal svoju stratenú nevinnosť, akoby stále niekam utekal, nevedel sa rozhodnúť. Aj keď so stúpajúcim vekom a udalosťami, ktoré nás prenášajú postupne až do súčasnosti, sa starnúci muž učí prijať sám seba, svoj život, svojich blízkych, svoju postupne budovanú rodinu. McEwan si tak mal šancu prejsť (a nepochybne aj vychutnať) udalosti vlastného života, divoké prvé manželstvo, smutno-nostalgické druhé manželstvo. A nám sa z nečakaných a drobných odkazov cez život jedného muža otvára panoptikum našich vlastných životov, rodičov, detí, lások – náhodných, priznaných aj večných – a rozvodov. A chorôb, ťažkostí, strát. Ale sú tu aj veselé stránky, pre ktoré sa oplatí žiť.
Vojny v nás
McEwan je nepochybne jedným z najvýznamnejších autorov britskej povojnovej literatúry. Aj keď pred nás momentálne nestavia žiadnu zdrvujúcu satiru, ako to bolo v jeho ostatných knihách (postbrexitovská paródia Šváb – v slovenčine 2021, umelá inteligencia v románe Stroje ako ja – 2020, satirický „triler“ na súčasnú rodinu V orechovej škrupine – 2017), ale pokojný, ako ľudský život a rieka tečúci záznam jedného „obyčajného“ života. Pritom v texte neustále cítiť aj elegantnú britskú uštipačnosť, snahu spochybňovať „tie veľké“ dejiny, potrebu čudovať sa ľudskej hlúposti.
Celým príbehom (aj keď skôr ako príbeh ide o mozaiku postupne sa prepletajúcich zážitkov, akési životné puzzle) navyše prebleskuje vojenská trauma. Hlavní protagonisti románu sú síce povojnové deti, ale ich rodiny a ich korene vojna významne poznačila. Zaujímavé pri tom je, že McEwan sleduje aj generačné premeny témy vojny a spoločnosti. Rolandovi rodičia a rodičia jeho prvej ženy boli priamo zaangažovaní vo vojne, oni ako deti boli zasa traumatizovaní neustálym pripomínaním vojenských zážitkov a hrdinstiev s neraz veľmi drsnými spôsobmi (postupne na povrch napríklad vypláva, koľko detí nechala na adopciu Rolandova matka, lebo…vojnové deti).
Ale generácia povojnových vnukov, teda tých, ktorí sa rodili už v sedemdesiatych rokoch a neskôr je definitívne iná, slobodomyseľná, svojsky zodpovedná, hravá, angažovaná a kreatívna. V románe tak sledujeme aj premenu od úzkoprsej a v chudobe žijúcej Európy do excitovanej rebeliády šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov až po spektrum od občianskej a zodpovednej angažovanosti po extrémnu populistickú politiku 21. storočia. Ale drží to presne ako panoptikum, kde je celý svet spojený práve jednou postavou.
McEwanovo bilancovanie
Na posledných stránkach tohto najrozsiahlejšieho McEwanovho opusu sa hlavný hrdina, sedemdesiatnik prežívajúci covidové lock dawny v opustenom dome, obzerá za všetkým tým hmýrením sa sveta. Uvedomuje si zároveň sociálne zmeny: deti vojakov, ktoré ledva vychodili školy a zažili dobrodružstvo vzmáhajúceho sa sveta, oproti ich deťom generácie dobre vzdelaných ľudí, ktorí však zažívajú katastrofu globálneho otepľovania, nových ideologických pranierov politickej korektnosti či divokú jazdu s populistickými politikmi sociálnych sietí. To všetko, čo sa útržkovito objavovalo v životnom príbehu, sa dostáva až do akéhosi záverečného antimanifestu súčasnosti, drsnej kritiky toho, kam sme svet doviedli.
Ak tento román chápal McEwan ako svoje opus magnum, záverečné bilancovanie všetkého, čo sa nepodarilo, tak treba úprimne povedať, že napriek istému pátosu neprestáva byť McEwan kritikom našej vlastnej hlúposti. Ale aj uvedomovania si našej osobnej neschopnosti zasiahnuť do dejín tak, ako dejiny zasahujú do našej každodennosti: „Darmo tí dnešní bohovia plní sklamania alebo hnevu – Hitler, Násir, Chruščov, Kennedy a Gorbačov – pomáhali utvárať Rolandov život, nepomohlo mu to nazrieť pod pokrievku medzinárodných vzťahov. Komu záležalo na tom, čo si myslí nejaký pán Baines z Lloyd Square o budúcnosti otvorenej spoločnosti alebo o osude planéty Zem? Bol bezmocný.“
McEwan vytvoril strateného, sympatického hlavného hrdinu, ktorého „beztvará existencia“ bráni vnúteniu akéhokoľvek veľkého poriadku zmyslu…
Pesimizmus? Lekcie sú príbehom vlastne každého z nás – príbehom obyčajného občana, ktorý chce ako tak so cťou prežiť, nemal v správnej chvíli to správne a náhodné šťastie, aby sa vyhrabal zo svojej občianskej obyčajnosti. Nie je to núdzny anglický Jozef Mak, človek-milión, ale do istej miery môžeme istú paralelu nachádzať.
A výsledok? Po päťstostranovom čitateľskom hodovaní máte chuť túto zaujímavú románovú fresku, ktorá nemá žiaden dramatický dej, čítať znova.
Martin Kasarda