František Kotleta je na českej literárnej scéne synonymom divokej jazdy literárnym svetom dobrodružstva, fantasy a hororu. Minulý rok však pod svojím vlastným menom Leoš Kyša vydal román Sudetenland, ktorý je napínavým spoločenským románom s detektívnou zápletkou na konfliktnom území severných Čiech známych ako Sudety.
Čo by bolo, keby sa veci nestali tak, ako sa stali. Vaše Sudety v románe Sudetenland s drobnou úpravou. Nemecký odsun po druhej svetovej vojne sa akosi neodohral. Sme pred voľbami v máji roku 1990. Národnostné vášne, pomsty, kostry z minulosti.
Posun v histórii je naozaj len mierny, čo mi stačilo okamžite vybudovať nevraživosť medzi jednotlivými národnosťami na danom území na inej úrovni. Ale to napätie a násilie sme zažívali! Jeden príklad priamo z knihy. Keď som si pripravoval podklady ku knihe, chcel som tam mať aj nejaké autentické úryvky z dobovej tlače. Keď text čítala redaktorka, pri jednom úryvku mi volala – neprehnal si to trocha? Čo myslíš, pýtal som sa. Ten akože citát z novín o Slovensku, ako mlátili českých študentov v Tatrách. Ale to je autentický článok, hovorím. Nechcela mi veriť. Tak som volal aj autorke článku, dnes renomovanej českej novinárke Marcele Pecháčkovej. Keď jej článok vyšiel, bol z toho veľký rozruch, dokonca Václav Havel volal do redakcie Mladej fronty, aby takéto články nepublikovali, aby sa nerozdúchavali národnostné emócie.
Národnostná nenávisť bolo niečo, čo sme zrazu objavili so slobodou.
Áno, začiatok deväťdesiatych rokov bol výbuchom nacionalizmu. Spomeňme si, Česi a Slováci sa k sebe správali ako hovädá, a to sa nebavíme o hádzaní vajíčok, ale o vnútornej medziľudskej nenávisti. Dodnes si pamätám, ako sa politici hádali v televízii. Vyrastal som v československom prostredí, Husák bol Slovák. A naraz to všetko rachlo. Dva národy, čo si historicky nikdy neublížili a zrazu sa nenávidia? A tak mi napadlo, čo by sa stalo, keby Česi a Nemci, ktorí majú za sebou o dosť horšiu spoločnú históriu, žili v roku 1990 v Sudetoch. Výklad nemecko-českej histórie je postavený na večnom boji. Takže si myslím, že som ten nemecko-český spor opísal len veľmi mierne. Pohľad do genetiky národa hovorí, že nenávisť pretrváva roky, z generácie a generácie a je až strašidelná.
Sú to pohraničné miesta, kde sa ľudia tajne a skupinovo nenávidia.
Krutosť je v jednotlivcoch, ale históriu v sebe dusíme. A aj keď deti a vnúčatá žijú v inom svete, tie rany v sebe nosia. História je čosi ako guľa na nohe. Narodíte sa a už ste jednoducho Žid, Čech, Slovák, Nemec, Maďar? Tribalizmus je niekde v nás. Môžeme si rozumieť na ľudskej úrovni, môžeme vedľa seba a aj spolu žiť dlhé roky a zrazu zistíme, že on je trochu viac čierny alebo biely, alebo neviem povedať správne ř a ideme sa postrieľať.
Pozrite sa na ukrajinské vojny v priebehu histórie. Napríklad kedysi sa Poliaci a Ukrajinci ani nevedeli od seba rozoznať. A robili to tak, že na nich mierili zbraňou a museli sa prežehnať. A buď sa prežehnal „správne“, alebo „nesprávne“. Pravoslávne alebo katolícky. A ak to bolo nesprávne, zastrelili ho. Dnes sa na niektorých častiach Rusi a Ukrajinci od seba odlišujú na základe výslovnosti! Inak sa nerozoznajú.
A také boli aj Sudety. Žili spolu po generácie a naraz sa nenávidia. Tak to bolo aj medzi Čechmi a Slovákmi. Dnes som rád, že sme sa rozišli, pretože sa medzi nami vzťahy vyčistili a máme sa radšej, ako keby sme žili spolu. Stali sme sa dospelejšími. Keby sa udržal nejaký spoločný štát, stále by sme sa hádali, kto na koho dopláca.
Vráťme sa na Sudety roku pána 1990. Ktosi v noci prepisuje české názvy obcí na nemecké.
Klasický spôsob, ako symbolicky zaberať územie, prepisovať české názvy za nemecké. Veľmi podobné veci sa diali aj u vás na Slovensku, kde sa na južných územiach objavovali prepisy do maďarčiny. Na konci Sovietskeho zväzu v Estónsku prepisovali nápisy v azbuke na latinku, ruštinu za estónčinu. Nápis vo verejnom priestore je veľmi mocný nástroj, akt agresie. V Sudetoch sa na konci tridsiatych rokov na nemeckých krčmách objavili nápisy Židom, psom a Čechom vstup zakázaný. Symboliku týchto nápisov ani netreba komentovať. Aj v knihe mám motív, kde sa nemecké nápisy objavujú pod opadajúcimi socialistickými omietkami. Staré nemecké nápisy sa vynárajú z minulosti. História nepustí a občas vrazí facku.
Román Sudetenland sa dobre predáva. Ako však zareagovala kritika, že meníte dejiny?
Literárna kritika na mňa pozerá zhora, pretože ako autor fantasy literatúry pochádzam z literárneho geta, takže to skôr odignorovali. Ale potešila ma reakcia historikov. Knihu vzali ako ukážku, ako sa dajú interpretovať dejiny, ako vnímať alternatívnu históriu, kde je takmer všetko verné tomu, čo sa naozaj dialo. A čo by sa mohlo stať.
Poďme trocha do sveta priznane zábavnej literatúry. František Kotleta je váš pseudonym.
To sú knihy priznane zábavné, je to čistá žánrová akčná fantastika. Ako Kotleta som obyvateľ geta a priepasť medzi týmto svetom a „vážnou“ literatúrou je hlboká asi ako Mariánska priekopa. Sudetenland som publikoval pod svojím menom a nečakal som, že sa dostane medzi top najpredávanejšie knihy minulého roka. Bola medzi desiatkou najpredávanejšej beletrie naprieč všetkými beletristickými žánrami aj zahraničnými esami ako Nesbø.
Odrazu som dostal kopec pozvánok na besedy najmä v pohraničí, čo je logické, keďže je to kniha o pohraničí. Pritom Sudety sú vlastne len také pohraničné ostrovčeky na severe Českej republiky, ktoré sa ťahajú od západných Čiech a Liberecka až po môj rodný Bruntál.
A na stretnutiach mi ľudia z pohraničia hovorili, že u nich to vlastne bolo a je podobné, tie rôzne enklávy žijú vedľa seba. A skúsenosť „sudeťákov“ sa prenáša z generácie na generáciu. Je to o vnímaní krajiny a histórie v nás, ľudí z hraničných oblastí. Konflikt prameniaci z histórie pohraničia je vlastne všeobecný, nie je to problém Bruntálska. Vy to máte na juhu Slovenska, Poliaci to majú v Sliezsku, Ukrajinci s Rusmi.
Rozumejú vašej knihe aj mladí čitatelia a čitateľky, ktorí si už „nepamätajú“ Havla či diskusie okolo landsmanschaftu na začiatku deväťdesiatych rokov?
Sudetenland nečítajú primárne štandardní čitatelia – teda ženy, ktoré majú rady beletriu, a táto téma nie je pre ne. Po knihe siahli aj ľudia, ktorí často nečítajú súčasnú beletriu. Na besedách sa objavili ľudia, ktorí povedali, že dvadsať rokov nič neprečítali, ale toto ich vzalo. A že som im pripomenul minulosť. A obavy, ktoré vždy v tých lokalitách driemali, o ktorých sa šepkalo či boli tabu. Ako vlastne prežili Nemci, ako prežili komunisti, čo sa stalo s tou slniečkarskou generáciou Novembra ’89. Otvoril som viacero rán, ktoré sa nezahojili.
Na jednej besede za mnou prišiel bývalý komunista, ktorý pochádzal z rodiny sudetských Nemcov, že sa mu kniha páčila, lebo som nehral na žiadnu zo strán, ale ukázal som, že to vôbec nebolo a nie je jednoduché.
Poznám to aj z rodiny, jeden z mojich starých otcov bol pôvodom Nemec a bol v komisii, ktorá sa starala o odsun „sudeťákov“… On sa ako Nemec stal českým nacionalistom. A môj otec bol veliteľom ľudových milícií. Každý máme nejaký osud.
Nemci v Čechách neboli automaticky obdivovatelia Hitlera, vybudovali tu kopec miest, priemyslu, starali sa o krajinu. My sme si ich v propagande zjednodušili na pochodujúcich a hajlujúcich nacistov. A nevidíme storočia predtým, žijeme v ich domoch.
Vrátili sme sa do Sudet, ale mňa zaujíma aj autor František Kotleta a jeho akčné fantasy geto.
Možno to súvisí s prekračovaním hraníc, ktoré mám v sebe od detstva. Možné je všetko a treba sa v tom naučiť žiť. Začínal som so serióznou žurnalistikou. Ale popritom som sa chcel aj zabávať. Píšem akčnú fantastiku, ale venujem sa aj obhajobe a propagácii vedy a kritického myslenia. Veľmi ma baví prechádzať sa všetkými možnými cestami ľudského myslenia a tvorby. Nechcem byť nikde v škatuľke a doma.
Písať o strieľaní mimozemšťanov ma baví rovnako ako premýšľať o tom, prečo ľudia nerozumejú vede. A pritom vo fantastike sa môžem spokojne venovať aj veľmi ťažkým témam a čitateľom prosto zábavnou formou otvárať aj témy času, vesmíru, čoho len chcete. Oslovím tak omnoho viac čitateľov ako populárno-náučnou esejou.
U nás, aj vďaka Jurovi Červenákovi a popularite Sapkowského, je fantasy najmä o mečoch, zaklínačoch, krvi a mágii. Prípadne, to už je Karika, to ťaháme k hororu. Ako by ste charakterizovali český trh s akčnou literatúrou? Ako sa v tomto svete cíti František Kotleta?
Akčná fantasy literatúra je síce menšinový žáner, ale s veľmi verným publikom. Populárne sú knihy, ale aj filmy. Česi majú radi akčnú školu, naučil ich to nestor a zakladateľ akčného žánru Jiří Kulhánek.
František Kotleta píše veľa a dobre sa predáva. Keď dnes prídete do kníhkupectva, nájdete tam veľa kníh od Kotletu, ale aj od ďalších autorov, ktorí sa navzájom predháňajú. Fantastika v Česku má komerčný úspech. Ale nie je to preto, že je to fantasy, ale najmä preto, že sú to aj knihy o súčasnosti. O korupcii, nenávisti, rasizme.
Pozrite si Sapkowského – to je najlepšia škola o tom, ako vnímame druhých, o systéme, kde tých druhých vnímame ako nepriateľov. Vo fantasy sa proste môžete oslobodiť od reálií, ale môžete písať o podstate. O človeku, jeho vášňach, nenávistiach a špinavej duši.
Keby hrdina videl v realistickom románe černocha a povedal „fuj, černoch“, tak ho vnímam ako rasistu. Ak hrdina v akčnej sci-fi označí cudzinca a mimozemšťana „fuj, mimozemšťan“, tak som na neho ako čitateľ pyšný, že ma chce chrániť.
A tu to máme – celá sága o Zaklínačovi je v podstate dobyvačný imperialistický konflikt plný rasizmu. A ako autor tak môžete omnoho otvorenejšie preskúmať, čo si myslíme „o tých druhých“, aké máme predsudky. Nálepkovať je nebezpečné.
To by sme mohli vlastne vstúpiť do celých dejín literárnej fantastiky.
Dobrá fantastika vždy píše o ľuďoch a vzťahoch medzi nimi. A je jedno, či píšeme o mechanickej spoločnosti ako Čapek, alebo o súčasnom vnímaní sexu. Jiří Kulhánek bol prvým autorom, ktorý v Česku písal o lesbickom vzťahu a to bolo pred viac ako dvadsiatimi rokmi, keď to bola ešte tabu téma. A nikto to neriešil. Nakoniec, všetci poznáme príbeh o tom, že prvý „medzirasový“ bozk sa udial v sci-fi seriáli Star Trek na konci šesťdesiatych rokov.
Fantastika veci predvída a hovorí o nich skôr, ako sa stanú. A prekvapujúco, viac si dejiny literatúry pamätajú dobrú fantasy literatúru, ktorá niečo stvorila, ako tie kopy vážnych spisov. Traja mušketieri Alexandra Dumasa boli vo svojom období brak, dnes patria ku klasike. A čo si z literatúry tých čias pamätáme? Je to pritom kniha o priateľstve, hrdinstve, odvahe, láske.
Akčná fantastika je v prvom rade ľudský príbeh, často o extrémnych situáciách a o tom, čo v nich ľudia zažijú. Niekedy je hrôzostrašná. V roku 2015 sa začala séria, ktorá hovorí o vojne medzi Ukrajinou a Ruskom, kde Rusko vyhralo jadrovú vojnu…
Predsa však estetika fantastiky je niekedy morbídna. Nie je tam priveľa násilia a krvi?
Berte to ako klišé, ktoré tam patrí. V brakovom románe musíte vedieť pracovať so smrťou a násilím. Smrť nie je zlá, je to papierová krv. Môžete postrieľať desaťtisíc zombíkov a ľudia sa smejú. A keď v nejakom románe zlomíte hrdinovi prst a ľudia trpia, že ste niekomu ublížili, tak nebudete mať dosť čitateľov.
Mimozemšťanov, zombíkov, démonov spokojne zabíjajte, tí sú neskutoční, ale zabíjajte ich neskutočne. Je to hra a čitateľ sa má vlastne zabávať. Písanie je o tom, čo všetko môžete vymyslieť, ale podstata je vždy v tom, že zlo je zlo a dobro má mať nádej. Máte to aj v počítačových hrách, veľa červenej obrazovky, veľa smrti, ale je to hra. Na čitateľa, na hráča neustále pomrkávate, je to hra. Tá tenká línia paródie, preháňania, zábavnosti tu musí byť.
Limonádový Joe je paródia, ale pritom stále western. Užívame si strieľanie zločincov, ale vieme, že je to príbeh, fantázia. Ale je to do istej miery náš český pohľad na fantastiku. Napríklad poľská fantastika je veľmi vážna, je súčasťou „hoch literatúry“. Keď vyšiel v poľštine môj prvý román, nevedeli si s tým poľskí čitatelia poradiť. Vďaka niekoľkým kritikom pochopili, že vlastne to je ten český humor, ktorý majú radi, len vo fantasy balení.
Keď sme pri cezhraničných spoluprácach, vy ste prednedávnom zostavili antológiu slovenskej fantasy Slovenský nářez. Ako vidíte našu fantasy?
Slovensko je pár rokov za situáciou na českom trhu. Jasne tam vyčnieva Juraj Červenák, ten je hviezdou aj medzi českými čitateľmi a jeho knihy pravidelne vychádzajú u nás. Fantastika na Slovensku je veľmi dobrá, je tu zopár výborných autorov, ale nemá dosť čitateľov. Možno je to problém veľkosti trhu. Preto sme chceli pár autorov vytiahnuť, aby sa dostali do českého povedomia. Slovenský nářez sme pripravili s Martinom Králíkom, čo je veľký popularizátor slovenskej fantastiky. A stala sa z toho najpredávanejšia antológia za rok 2023 u nás. A vraj sa už pracuje na nejakých prekladoch ďalších autorov.
Keď sa pozriem, čo robíte – ako František Kotleta píšete knihy ako na bežiacom páse, chodíte po besedách so Sudetenlandom, popularizujete vedu, ale aj učíte na Vysokej škole kreatívnej komunikácie v Prahe budúcich spisovateľov – premýšľam, kedy to všetko stíhate.
Nestíham. Ale najnovšie som sa naučil hovoriť nie. Odmietam akcie, do toho mám aj nejaké sťahovanie, som stále na cestách, píšem všade. Písanie ma veľmi baví, to ostatné sa deje a snažím sa od toho nejako oddeliť. Potreboval by som viac času, sústrediť sa.
Ale popritom aj učíte. Dá sa písanie naučiť?
Vždy hovorím – naučím vás remeslo. Ale dušu tomu musíte dať vy. Písanie je naozaj remeslo, podobne ako stavať domy. Môžem vás naučiť pravidlám, ale dom musíte postaviť sám. A keď postavíte rovnaký dom, aký už stojí? Nuž, napíšete knihu, aká už existuje. Musíte mať autentický príbeh, niečo, čo vidíte len vy. Ale prácu s jazykom si môžete trénovať aj v škole písania. Aj na trhu písania je konkurencia dobrá, pretože vás núti písať a vymýšľať lepšie, než to robia druhí. Kníh vychádza veľa, ale len niekoľko sa naozaj uchytí. Tvoriť je niečo, čo napĺňa autora, predávať knihy a byť úspešný je sčasti vecou remesla, sčasti vecou náhody. Ale ak je silný trh a chcete na ňom uspieť, musíte sa veľmi snažiť. Aj keď ste už zavedený autor ako je Kotleta. Prečo sú škandinávske detektívky také dobré? Pretože je ich veľa a snažia sa preskočiť jeden druhého. Nebojím sa, že by som si vychovával konkurenciu, teším sa, že budem mať zdatných súperov.
Martin Kasarda
Leoš Kyša (František Kotleta)
sa narodil v roku 1979 v Bruntále, pracoval ako žurnalista, je aktívnym členom Českého spolku skeptikov Sizyfos, vysokoškolským pedagógom a populárnym autorom. Na svojom konte má pod pseudonymom František Kotleta vyše tridsať kníh akčných fantasy príbehov (sériu Légie v spolupráci s Kristýnou Sněgoňovou) a zostavil niekoľko antológií. Je považovaný za súčasného najlepšieho a najpopulárnejšieho českého autora „brakovej“ sci-fi a fantasy literatúry. Pod vlastným menom Leoš Kýša vydal v roku 2023 výborný román Sudetenland, ktorý rozpráva príbeh zo Sudet roku 1990 v alternatívno-historickej verzii, keď k odsunu Nemcov po 2. svetovej vojne nedošlo
