Západ na samom okraji útesu
„Kniha Vojna proti Západu hovorí o tom, čo sa stane, keď sa jedna zo strán zúčastnených v studenej vojne – strana vyznávajúca demokraciu, rozum, právo, všeobecné princípy – predčasne vzdá,“ píše Douglas Murray v úvode svojej knihy a dodáva: „Namiesto úcty a vysokej mienky o tom dobrom, čo západná kultúra priniesla, hovoríme, že sa musíme zbaviť všetkého, čo ju tvorí.“
Najdôležitejšou podstatou knihy Douglasa Murraya Vojna proti Západu (prel. F. Kôpka, Aurora 2024) nie je to, čo spočiatku vyzerá ako neokonzervatívna obhajoba západnej (kapitalistickej) civilizácie a kritika progresivistických, antirasistických a ľavicových hnutí, ale poznanie, že strácame úctu pred faktami. Akoby sme to osvietenecké svetlo humanizmu, poznania, vedy, úcty k zákonu, kooperácie prosto zhasli. A cítime to aj na Slovensku, kde je teda smerom k najväčším výdobytkom západnej civilizácie riadne zhasnuté.
V postpravdivej ére, ktorú žijeme, si naozaj často pletieme dojmy, ideológie, vlastné názory a presvedčenia s pravdou. A práve na to sa snaží britský publicista a spisovateľ Douglas Murray upozorniť.
Nie je zlé byť radikálnym, horšie však je, ak sa z kritického myslenia stane kritika bez myslenia. A to sa aj u nás vo verejnom živote – a podotýkam, že na všetkých stranách sporov – deje až príliš často, aby nás to nechávalo chladným, aby sme nad tým len mávli rukou.
Douglas Murray v knihe Vojna proti Západu nám vstupuje do svedomia: cítiť sa vinným za to, kým boli naši predkovia, je podivné. Vedieť, odkiaľ sme prišli a ako neopakovať chyby našich predchodcov, je však nesmierne dôležité. Historický revizionizmus, jedna z najhorších ideologických nátlakových foriem, je len znakom, že sme akosi opustili dobré mravy vzdelávania. Aj keď Murray vychádza najmä z americkej a britskej skúsenosti, platí to v mnohom aj pre zvyšok Európy vrátane Slovenska.
Konzervatívec
Autor knihy Vojna proti Západu je britský neokonzervatívny novinár, publicista a mysliteľ Douglas Murray, ktorého často za jeho názory kritizujú najmä ľavicovo orientované kruhy. Vyslúžil si označenie, že je islamofób a je kritikom migračnej politiky. Hoci je sám gay, nie je obľúbený ani medzi radikálnymi obhajcami práv LGBT+ komunity, pretože kritizuje ich radikalizmus a povyšovanie sexuality za bytostný základ človeka a zmyslu existencie.
O súčasnosti hovorí ako o ére, v ktorej sa strácajú dôležité momenty úcty k faktom, pravde, histórii i normálneho ľudského zdravého rozumu. Hovorí o dnešku ako o ére, v ktorej sa v mene populistických hnutí a ustupovania radikálnym názorovým prúdom stráca naša európska a euroatlantická príčetnosť. A dodáva, že „v súvislosti s právami žien, právami sexuálnych menšín či v súvislosti s rasovými problémami sa všetko prezentuje, akoby bola situácia najhoršia v čase, keď je najlepšia“.
Sám Douglas Murray (1979) študoval na Oxforde, pričom už počas štúdií sa začal venovať písaniu o politike, dejinách a kultúre. Je autorom viacerých kníh, ktoré vyvolali polemické reakcie, ako napríklad Neokonzervativizmus: načo ho potrebujeme (2006), Islamofóbia (2013), Podivná smrť Európy: Prisťahovalectvo, identita, islam (2017 – držala sa takmer 20 týždňov na prvom mieste rebríčka bestsellerov v oblasti non-fiction vo Veľkej Británii) či Šialenstvo davov: gender, rasa a identita (2019).
Vojna proti Západu je jeho zatiaľ posledná kniha, v originálnom znení vyšla v roku 2022 a podobne ako jeho predchádzajúce knihy aj táto sa stala predmetom tak uznania a kritickej diskusie, ako aj nekritického odsudzovania. Murray v súčasnosti pôsobí ako editor časopisu The Spectator a je členom viacerých konzultačných a neziskových organizácií a think-tankov. Sám sa otvorene hlási k tomu, že je gay a kresťanský ateista alebo agnostik.
Najsilnejšia zbraň: slová
Vojna proti Západu je typickým knižným premýšľaním, ktoré miestami môže pripomínať polemiku až pamflet. Pritom je to vskutku hĺbavá analýza, akurát, že Douglas Murray má dar pomenúvať veci veľmi otvorene a priamo.
Základom knihy je ostrá kritika súčasných útokov na západnú civilizáciu a kultúru, ktorá – aj keď sama vychádza z princípov slobody slova, demokracie, práva na vlastný názor či kritiku – sa nám vnucuje pod rúškom „antirasizmu“. V niektorých prípadoch až absurdná ideologická „politická korektnosť“ vedie ku „cancel culture“, teda k bojkotovaniu, ostrakizovaniu a prenasledovaniu za činy, ktoré sa považujú za urážlivé či neprijateľné. Kniha sa špeciálne venuje prejavom, ktoré nabrali na absurdných obrátkach v rámci hnutia Black Lives Matter, teda typického decentralizovaného hnutia 21. storočia, ktoré sa objavilo v súvislosti s policajnou brutalitou proti černošským obyvateľom v USA. Hnutie získalo medzinárodnú pozornosť po protestoch spôsobených zabitím neozbrojeného Afroameričana Georgea Floyda neprimeraným policajným násilím.
Murray poukazuje na množstvo prípadov, neraz až absurdných, ktoré premenili snahu o odstránenie rasizmu v spoločnosti na čosi, čo pripomína honbu na čarodejnice, pričom v úlohe čarodejníc sa tentoraz ocitla biela rasa ako celok. „Antirasizmus“ sa v snahách aktivistov – dokonca aj na akademickej pôde v rámci ideológie kritickej teórie rasy – premenil na kritiku všetkého, čo doteraz civilizácia vytvorila vrátane kritiky matematiky či notového zápisu ako „mocenských nástrojov“ bielej rasy.
Cancel culture spôsobila, že viacerí ľudia prišli o svoje zamestnanie, stali sa predmetom absurdných obvinení (napríklad súbor klasickej hudby zameriavajúci sa na barokovú hudbu bol obvinený, že nehrá žiadnu hudbu černošských barokových skladateľov) či vandalských útokov, ako bolo zhadzovanie sôch historických dejateľov.
Práve historický revizionizmus (poznáme ho dobre aj z marxistickej interpretácie dejín) je typickou známkou totalitárskych ideológií, upozorňuje Murray. Aj v tomto prípade ideologického antirasizmu ide o snahu „zrušiť“ minulosť s tým, že nová ideológia kritizuje historické míľniky bez kontextu. Obviniť Immanuela Kanta z rasizmu a filozofické štúdiá na akademickej pôde kritizovať za nedostatočné zastúpenie filozofov inej než bielej pleti v osnovách pôsobí ako žart, ale aj toto sa deje. Mimochodom, keď sme pri filozofoch, Murray upozorňuje, ako sa mnohí angažovaní ideológovia kritickej teórie rasy odvolávajú napríklad na Marxa a Foucaulta a to, čo kritizujú u iných, u týchto prehliadajú (Marxov antisemitizmus či Foucaultovu pedofíliu spojenú s reprezentáciou moci, keď si ako „biely muž“ kupoval „služby“ marockých chlapcov)
Moja vina?
Informácia, že upraveným trávnikom hovoríte, že uznávate hodnoty bielych utlačovateľov, alebo notovým zápisom starým niekoľko storočí uprednostňujete kultúrnu hegemóniu bielych, je desivé zjednodušovanie a okiadzanie. Ničiť sochy zakladateľov demokratických USA len preto, že žili v čase, keď ešte fungoval obchod s otrokmi? A žiadať, aby dnešné západné vlády sa nielen ospravedlnili za chyby bielych ľudí spred tristo či päťsto rokov, ale aby aj odovzdali všetky majetky potomkom otrokov? Nezmyselná kolektívna vina sa skončila napríklad v koncentrákoch.
Prečo je biely heterosexuálny muž vinník? Jeden konkrétny dnes nič, ale jeho prapredkovia v 16. či 17. storočí. Tak nech to teraz odčiní, nech vráti všetko bohatstvo, čo nakradol, nech uzná, že súčasné poznanie nie je v súlade s tradičnými hodnotami. Ale ktorými tradičnými hodnotami, pýta sa Murray.
Ak vám bude súčasná kritická teória rasy pripomínať priam fašistické či komunistické hľadanie kolektívnej viny, nebudete ďaleko od pravdy. Tým vinníkom je západná kultúra, Murrayova kniha vás presvedčí o tom, že sme sa ocitli v akejsi podivnej dobe. A našou povinnosťou je obraňovať ideály osvietenstva, teda zdravého rozumu, poznania, vedy, humanizmu, civilizácie demokracie a slobody slova.
Murray je nekompromisný – poukazuje na mnoho faktov, ktoré kritická teória rasy nechce vidieť. V prvom rade, že rasizmus nie je problém, ktorý sa týka len vzťahu bielej západnej väčšiny, ale prakticky vo všetkých civilizáciách – Čína, India rovnako ako arabský svet, nehovoriac o tom, že otrokov z Afriky dodávali na obchodné lode africkí obchodníci.
Relativizovanie histórie môže viesť k tomu, že stratíme dôležité lekcie, ktoré nám minulosť ponúka. Je dôležité chápať, že historické osobnosti a udalosti formovali svet, v ktorom dnes žijeme, a že ich činy a myšlienky boli produktom ich doby.
Existujú riešenia?
Západná kultúra so svojimi princípmi liberálnej demokracie, otvorenej občianskej spoločnosti, právneho štátu, vedeckého fakticizmu, osvietenského humanizmu a s dôrazom na vzdelanie, usporiadala svet do dnešnej podoby. Tento svet nie je dokonalý, ale môže byť lepší.
Nebude však lepší, ak k nemu pristúpime s úmyslom deštrukcie toho, čo tu je. Žijeme najlepší možný svet a studenou a ani skutočnou vojnou a násilím ho nezlepšíme. A už vôbec nevrátime do nejakého raja minulých „čistých a nepoškvrnených“ čias. Zlepšovať, upozorňuje Murray, dnešný svet, znamená poučiť sa z minulosti, a nerobiť z minulosti obžalobu prítomnosti. Za činy našich predkov nenesieme vinu.
Martin Kasarda
Douglas Murray: Vojna proti Západu (prel. F. Kôpka, Aurora 2024)