Chudoba bez romantiky
Chudobe chýba akákoľvek romantika, je to permanentná kríza a depresia. Orwellova sociálna reportáž s odstupom desaťročí upozorňuje, že dôstojný život ľudí je najlepšou prevenciou pred tyraniou a násilím.
Od biedy k pasivite
Britský novinár a spisovateľ strávil v baníckych regiónoch severného Anglicka niekoľko mesiacov na začiatku roka 1936, krátko po skončení veľkej hospodárskej krízy. Zvolil ten najjednoduchší spôsob poznávania – priamo žil v biednych domoch, z ktorých mnohé „sa zosunuli do ohromujúcich uhlov a ich okná sú desať až dvadsať stupňov mimo vodorovnej osi“.
V živote miestnych rodín nenachádza nič povznášajúce. Píše o stiesnených priestoroch, nechutnom jedle a chronickom nedostatku peňazí. Toto všetko sa odráža v sivých tvárach baníkov a ich najbližších. Neexistuje dôvod na proletársku idealizáciu.
Ešte horšie je to priamo v bani. „Je tam väčšina toho, čo si človek o pekle predstavuje – horúčava, hluk, zmätok, tma, odporný vzduch a predovšetkým neznesiteľne stiesnený priestor.“ Uhoľný prach postupne vnikne do každého póru tela baníka a postupne v ňom rozbieha devastačný proces. Častým problémom sú očné choroby spôsobené prácou v šere, nezriedka vedú až k oslepnutiu.
Orwell po autentických opisoch toho, čo videl a zažil, pridáva vecné a praktické obrazy finančnej a sociálnej situácie ľudí žijúcich v týchto priemyselných mestách. Skúma ich výplaty, náklady a životný štýl. Rozoberá nedostatok bývania, nezamestnanosť a na príklade Sheffieldu ponúka neveselý obraz priemyselného mesta, ktoré má ďaleko od akejkoľvek elegancie.
Priemyselné mestá nemusia byť automaticky škaredé. Tieto sú však škaredé, pretože boli postavené v čase, keď išlo iba o zarábanie peňazí a domáci si na škaredosť zvykli a nevšímajú si ju. Práve v nekonečnej pasivite sa skrýva najhrozivejší dosah sociálnej situácie obyvateľov. „Robotník sa cíti otrokom akejsi záhadnej autority a je pevne presvedčený, že ,oni´ mu nikdy nedovolia robiť toto, tamto a ešte čosi ďalšie.“ Kto sú oni? Na to odpovedať nedokáže.
Ako von z triedneho rozdelenia
Druhá časť Cesty k Wigan Pier je zbierkou esejí dokumentujúcich zdroje Orwellovho socialistického zmýšľania. Priznáva svoju príslušnosť k „nižšej vyššej strednej triede“. Nejde iba o úroveň príjmu. Dôležité sú tradície, akcenty a ďalšie znaky triednej príslušnosti. Nakoniec ani buržuj, ktorý sa hlási ku komunizmu, nemôže považovať robotníka za seberovného.
Nestačí túžiť po vymiznutí triednych rozdielov. „Zbaviť sa triednych rozdielov znamená zbaviť sa časti seba samého.“ Je málo proletára potľapkávať po chrbte. Kto chce vystúpiť z triedneho systému, musí potlačiť súkromné snobstvo aj väčšinu svojho vkusu a predsudkov. Proletár nemusí nevyhnutne byť zaolejovaný, zaprášený z bane a v montérkach, proletárom sa stáva každý vykorisťovaný.
Orwell je v tejto veci nekompromisne realistický, pohŕda ľavicovým prázdnym fantazírovaním. „Socializmus v podobe, v akej sa dnes prezentuje, oslovuje najmä nevyhovujúce alebo dokonca neľudské typy.“
Autorove postrehy k socializmu dnes čítame poučení históriou, sklamaní falošnými experimentmi a vytriezvení z mnohých deformácií pôvodne ušľachtilých hnutí. Doľava orientované postoje k spoločenským problémom potrebujú (vlastne ako čokoľvek iné) priebežné korekcie a ochotu opustiť vyprázdnené formy.
Pri čítaní Cesty k Wigan Pier je dobré si priebežne pripomenúť obdobie jej napísania. Európa je dnes napriek ťažkostiam prosperujúca a sociálna. Citlivosť na hocijakú podobu utrpenia a biedy je však potrebná stále.
Ľubomír Jaško
George Orwell: Cesta k Wigan Pier (prel. Tomáš Mrva, Premedia 2024)