Patriarchova jeseň nobelistu Márqueza je dokonalým narábaním s jazykom
Hoci sa môže niekomu zdať, že fráza cherchez la femme je typickým francúzskym preháňaním, na dielo kolumbijského nobelistu Gabriela Garcíu Márqueza (1927 – 2014) sedí dokonale. Potom, ako údajne na dovolenke v mexickom Acapulcu začul vravu fiktívneho mestečka Macondo, dva roky celé dni len písal a rodinu pri živote udržiavala len pomoc jeho manželky, ktorá postupne predávala celý svoj majetok. Dokonca aj hotový rukopis musel poslať na dvakrát s medzizastávkou v záložni s poslednými šperkami svojej Mercedes, ktorá si len vzdychla: „Gabo, Boh nás chráň, aby tá kniha nebola zlá!“
Nebesá ju vyslyšali a následne sa po predaji vyše 50 miliónov výtlačkov len v Latinskej Amerike dostali z obrovských dlhov. Pôvodným povolaním novinár hnaný víziou vytvoril jeden z najdôležitejších príspevkov do svetovej literatúry. Už prvá veta Sto rokov samoty dokazuje Márquezovu genialitu: „O veľa rokov neskôr, zoči-voči popravnej čate, plukovník Aureliano Buendía si spomenul na to dávne popoludnie, keď ho otec vzal so sebou a on po prvý raz videl ľad.“ Je v nej všetko, čo literárna kritika veľkými slovami nazýva ságou o ľudských osudoch. Čitateľa okamžite vtiahne do deja, keď chce vedieť dôvod popravy jedného z rodu Buendíovcov a aké to je žiť vo svete, ktorý nepozná ľad. A kto chce pochopiť podstatu onoho magického realizmu, ktorého je „Gabo“ najdôležitejším predstaviteľom, stačí mu skĺznuť o pár riadkov nižšie, kde sa píše, že v Maconde bol „svet taký mladý, že veľa vecí ešte nemalo ani len meno, a kto chcel o nich rozprávať, musel na ne ukázať prstom“.
Keď sedí každé slovo
Osem rokov po svojom mega úspechu šokoval svet absolútne jedinečným románom, ktorý je často považovaný za jednu z najťažších kníh najmä pre svoju hustú a nepretržitú rozprávačskú štruktúru. Skladá sa z dlhých pasáží, bez oddeľovacích viet, niekedy aj na niekoľko strán, čo čitateľa núti ponoriť sa do textu ako do prúdu vedomia. O jeho výnimočnosti sa môžu presvedčiť aj čitatelia na Slovensku, keďže po posmrtne vydanom texte Uvidíme sa v auguste vychádza Patriarchova jeseň opäť vo vydavateľstve Slovart. Hlavnou postavou je bezmenný diktátor – archetyp večne vládnuceho lídra, ktorý sa zdá neporaziteľný, ale zároveň osamelý a odtrhnutý od reality. V románe sa balansuje s časom a priestorom, nerozlišuje sa medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou.
„…boli ste iba chvením mlčanlivých perí, prchavým zbohom saténovej rukavice na anonymnej ruke starca bez osudu o ktorom sme sa nikdy nedozvedeli kto bol ani aký bol, a ani či náhodou nebol obyčajným výplodom fantázie, smiešny tyran ktorý nikdy nezistil kde je rub a kde líce tohto života ktorý vášnivo milujeme a ktorý ste si neodvážili ani predstaviť zo strachu že by ste spoznali čo sme my ostatní veľmi dobre vedeli, že život je ťažký a efemérny ale že iného niet …“
Ako vidno z ukážky vo vynikajúcom preklade Petra Brabenca, Márquez sa vyhýba klasickému dialógu a prechádza z jednej perspektívy do druhej bez zjavného oddelenia a často chýbajúcej interpunkcie. Experimentálna forma je však hlavnou nositeľkou emócií a atmosféry románu. Umožňuje vytvárať surrealistické, snové scény, v ktorých sa zrkadlí diktátorov zmätený a despotický svet. Autor skúma, ako absolútna moc deformuje človeka a mení ho na karikatúru samého seba. Patriarcha, napriek svojej zdanlivo neobmedzenej moci, je väzňom vlastnej autority, izolovaný a bez skutočných vzťahov. Jeho vláda nie je len politická tyrania, ale aj symbolický obraz diktátorskej duše, ktorá upadá spolu s ňou.
Prečo treba čítať Gabriela Garcíu Márqueza?
Na prvý pohľad by sa táto otázka mohla zdať absurdná. Veď predsa v roku 1982 získal Nobelovu cenu za literatúru, ktorá je celosvetovo najvýznamnejším ocenením. Lenže ako to už pri cenách býva, jedna vec je názor akademikov a druhá záujem čitateľov. V tomto prípade sa vzácne spája súhlas oboch strán.
Márquez je najznámejším predstaviteľom magického realizmu, ktorý spája fantastické prvky s každodenným životom. Jeho schopnosť prepojiť nadprirodzené javy s realitou je fascinujúca a poskytuje nový spôsob, ako chápať svet. Svoj štýl využíva na obohatenie príbehu, pričom magické prvky nie sú nikdy samoúčelné, ale slúžia na vyjadrenie hlbších právd o ľudskom živote, histórii a spoločnosti.
Často skúma témy, ako sú osamelosť, láska, čas, osud, smrť a moc. Napríklad v Sto rokoch samoty opakovane ukazuje, ako sa ľudské osudy cyklicky opakujú, čo vyvoláva otázky o determinizme a pominuteľnosti. Láska v čase cholery je zase hlbokým skúmaním lásky v rôznych jej podobách, od mladíckej vášne až po starobnú oddanosť.
Jeho diela často čerpajú z histórie Latinskej Ameriky, najmä zo skúseností s kolonializmom, revolúciami, diktatúrami a spoločenskými zmenami. Vo svojich románoch, ako sú Generál v labyrinte a Patriarchova jeseň, analyzuje politickú moc a jej dosah na spoločnosť prostredníctvom alegórie a symboliky.
Márquezove postavy sú detailne prepracované a živé, s veľkými túžbami, ale aj tragickými osudmi. Napríklad Ursula Buendía zo Sto rokov samoty je stelesnením odhodlania a matriarchálnej sily, zatiaľ čo plukovník Aureliano Buendía predstavuje tragickú postavu revolucionára, ktorý stráca svoje ideály.
Ale najväčšou devízou jeho diela je poetický jazyk a bohaté obrazotvorné opisy, dodávajúce jeho textom nezameniteľný tón. Tento veľkolepý rozprávač dokáže krásne zachytiť atmosféru miesta a emócie postáv, pričom využíva nekonvenčné naratívne postupy a prechádza medzi časovými rovinami plynulo, čím vytvára fascinujúci, no náročný štýl písania. Ak s Márquezom začínate, skúste to s Láskou v čase cholery, v prípade že ho už máte načítaného, nechajte sa opájať takmer nekonečnou básňou v podobe Patriarchovej jesene.
Filmári s adaptáciami neuspeli
Skutočnosť, že Márquezova tvorba je výnimočná, dokázali aj pokusy o prenesenie jeho diela na strieborné plátno. Ani jeden film sa nezaradil do zlatého fondu svetovej kinematografie. Najbližšie k jeho poetike mala zrejme Kronika vopred ohlásenej smrti (1987) s Ornellou Mutiovou, Rupertom Everettom a Anthonym Delonom v úlohe cudzinca odsúdeného na smrť. Rovnako tak Lásku v čase cholery (2007) nezachránil ani oscarový Javier Bardem. Sfilmovaniu Sto rokov samoty sa dosiaľ filmári vyhýbali, avšak Netflix už ohlásil, že tento rok uvedie, pochopiteľne seriálovú, verziu Márquezovho najslávnejšieho diela. Možno v divákoch vyvolá aspoň záujem prečítať si magickorealistický originál.
Róbert Dyda
Gabriel García Márquez: Patriarchova jeseň (prel. Peter Brabenec, Slovart 2024)