Akú knihu momentálne čítate?
Pri čítaní zaujíma text a nie šuchot papiera. Pred pár rokmi som si teda do tabletu a mobilu stiahol aplikáciu na čítanie kníh a odvtedy čítam dvakrát viac ako predtým. Papierové knihy si dnes si kupujem len také, čo mi doplnia zbierku mojich obľúbených autorov a tém. Povedať, čo momentálne čítam, je ťažké, pretože vždy mám rozčítaných viac kníh naraz. Napríklad teraz čítam Pavla Kohouta a jeho Hvězdnou hodinu vrahů, Petru Hůlovú a jej Umělohmotný třípokoj, od Lewisa Dartnella Pôvod a dočítal som Dávida Baraka a jeho Zahrabanú pravdu. Z papierových kníh to je Danilo Kiš a jeho Encyklopédia mŕtvych a literárnovednú publikáciu Rada Passiu a Vladimíra Barboríka Literárne dejiny Bratislavy. Záujemcom o elektronické knihy môžem na čítanie odporučiť aplikáciu ReadEra, voľne dostupnú a bez reklám. Rovnako odporúčam stránky Databáze knih, je to niečo podobné ako Československá filmová databáze, len o knihách a autoroch. Obsahuje aj možnosť legálne si stiahnuť obrovské množstvo kníh vo formáte epub z českej produkcie, napríklad takmer kompletný Hrabal, Čapek, Hašek, Kohout, ale aj množstvo súčasných autorov a autoriek, plus preklady. Takéto niečo by malo fungovať aj na Slovensku. Myslím si, že väčšina autorov a autoriek by súhlasila s tým, aby ich staršie knihy, ktoré už nikto nikdy nevydá a sú nedostupné, boli zdigitalizované a voľné stiahnuteľné. Tak by sa opäť dostali k čitateľom a mohli by vyvolať záujem napríklad o súčasnú tvorbu konkrétneho autora či autorky.
Aká kniha bola prvá vo vašom živote, na ktorú si spomínate? (Akú knihu ste čítali ako prvú, prípadne Vám ju čítali rodičia alebo súrodenci?)
Výrazne si pamätám na leporelo Ľubomíra Feldeka nazvané Telefón. Začínalo: „A tá starká klbko mala, do ucha si koniec dala, hodila ho z okna von, urobila telefón…“ V druhej triede základnej školy nám učiteľka na pokračovanie čítala knihu Alexeja Tolstoja Zlatý kľúčik alebo Buratinove dobrodružstvá. Tá sa mi tak zapáčila, že som po nej zatúžil a rodičia mi ju kúpili. Táto kniha ma doživotne poznamenala, najmä kapitola odohrávajúca sa v meste Hlupákovo. A do tretice, mal som asi osem rokov a počas prázdnin som u babky našiel dosť ošúchanú knižku nazvanú Dejepis biblický pre slovenské ľudové školy. Názvu som nerozumel, ale zaujali ma najmä ilustrácie, podaktoré dosť drastické. Tak som sa pustil do čítania a dosť ma to bavilo, pretože to bola Biblia prerozprávaná pre deti. Nebol som poznačený náboženskou výchovou, nič som o viere nevedel, v kostole som bol len párkrát s babkou, preto som to celé vnímal ako rozprávky. Aj Ježiš bol pre mňa vtedy len ježiško, čo nosí darčeky pod vianočný stromček. A odrazu som sa dozvedel, že to bol chlapík, čo menil vodu na víno a oživil mŕtvych. Len som nechápal, prečo ho ukrižovali, keď už dokázal takéto zázraky. Vďaka tejto knihe do mňa nasiakli všetky biblické príbehy a postavy, celá kresťanská mytológia, ale veriacim som sa nestal. Keď si niekto prečíta rozprávky od Pavla Dobšinského, určite nezačne na ich základe veriť, že existujú trojhlavé draky a škriatkovia, to je snáď pochopiteľné.
Máte obľúbeného autora alebo žáner? Na základe čoho si ich vyberáte?
Mám plno obľúbených autorov a žánrov. Nečítam historické romány ani literatúru, kde sú v centre pozornosti vzťahy – niekto s niekým chodí, zoberú sa, rozídu sa a podobne. Ak sa pozriem na svoju knižnicu, polovicu z nej tvoria populárno-vedné publikácie. Z prozaikov najviac kníh (niekedy aj kompletné dielo) mám od J. L. Borgesa, G. G. Marquéza, Stephena Kinga, Chucka Palahniuka, Jaroslava Haška, Bohumila Hrabala, Cormaca McCarthyho, Raya Bradburyho, Isaaka Babeľa, Rudolfa Slobodu, Dušana Mitanu, atď. Výberovo zbieram knihy o hudbe, zločine a komunikácii (sociálnej). Mám rád poviedkové antológie, aj tých mám plno. Ako dieťa som začal s hororovými antológiami Alfreda Hitchcocka, ktoré v tom čase (1968) vyšli, neskôr to boli antológie Dni a noci Ameriky, Dni a noci Nemecka a pod. Láska k poviedkovým antológiám mi zostala, ich výhodou je, že ponúkajú výber najlepších poviedok na danú tému, takže čitateľ sa nenudí a často nájde dokonalé dielka od neznámych autorov. U nás v tejto tradícii pokračuje Fero Lintner, ktorý manažoval vydávanie antológii Slovensko Noir, Slovensko komické či Slovensko krimi.
Čo si všímate na knihách predovšetkým?
Mám rád príbehy a dobrých rozprávačov. Dnes už málokto dokáže vymyslieť nejaký nový príbeh, preto ma najviac zaujíma štýl rozprávania, práca s jazykom a samozrejme výstavba textu.
Inšpirujete sa niektorými autormi pri svojom písaní?
Áno, ale nie v tom zmysle, že by som ich napodobňoval, alebo prevzal ich príbeh a napísal ho po svojom. Mojim veľmi obľúbeným autorom je napríklad Jorge Luis Borges. Nefascinuje ma však spojenie reality a fantázie, kvôli ktorému ho dodnes obdivujú čitatelia, ale jeho štýl. Snažil som sa prísť na to, čím to je, že píše tak úsporne, ale zároveň obrazne, že už v prvom odseku dokáže rozbehnúť príbeh a zároveň predstavivosť čitateľa. Až keď som si prečítal jeho eseje, prišiel som na to, že on svoj vycibrený esejistický štýl preniesol do rozprávania poviedok a veľmi rafinovane strieda detailný opis s rýchlym posunom v príbehu. Úplne banálne príbehy, napr. bitku v dedinskej krčme, súboj na nože či príbeh žiarlivosti a vraždy dokáže vďaka tomu vyrozprávať tak, akoby šlo o udalosť hodnú zaznamenania dejepiscom či kronikárom, o mýtus, ktorý si rozprávajú pamätníci. Borges okrem toho dokáže vytvoriť oblúk a dopracovať sa k pointe. Inšpiruje ma k tomu, aby som pri redigovaní svojich (ale aj cudzích) textov hľadal miesta, ktoré sú rozťahané, nudné, prázdne a zbytočné a snažil sa ich vyhodiť. Nie vždy sa mi to podarí a nie vždy dokážem takéto miesta nájsť, pretože autorská zaslepenosť (či rešpekt k autorovi, ktorého editujem) mi tvrdí, že všetko, čo som (alebo on) napísal, je nesmierne cenné a dôležité, že nemožno vyhadzovať, pretože sa naruší celistvosť. To je samozrejme hlúposť, treba skracovať a zahusťovať až na dreň a Borges je toho dôkazom. Rovnako aj Isaak Babeľ, stačí si prečítať začiatky jeho poviedok z Rudej jízdy a je to tam, totálny koncentrát príbehu a poézie. Tí dvaja sa zrejme vôbec nepoznali (ako autori), ale píšu takmer rovnakým štýlom, čo je pozoruhodné.
Dušan Taragel (1961),
slovenský prozaik scenárista a publicista,svoje krátke prózy začal publikovať v rôznych periodikách (Slovenské pohľady, Dotyky, Kultúrny život…) už koncom 80. rokov, podieľal sa aj na fenomenálnom projekte Roger Krowiak. Vo svojej tvorbe paroduje využitie kritického i socialistického realizmu, inšpiruje sa tzv. brakovou literatúrou (erotická, špionážna) a presvedčivo vykresľuje absurdity sveta a túžby jednotlivcov. Jeho najznámejšími textami sú Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov, Sekerou a nožom (spolu s Petrom Pišťankom), Mafiánske balady, nedávno mu vyšla kniha Pán Hronu (znovuobjavené poviedky Petra Pišťanka a dva rozsiahle texty Dušana Taragela o projekte SOLSKR).
Pozn. mok:
Čo čítajú tí, ktorí píšu
Oslovili sme pre web magazinoknihach.sk viacerých slovenských prozaikov a prozaičky, aké knihy čítajú a prečo, prípadne ako. Pravidlá boli nastavené tak, aby ich pri odpovediach nezväzoval ani rozsah, dokonca ani dedlajn.